Bežné neznamená normálne

Napísaniu tohto článku ma veľmi silno inšpirovalo, keď som si včera večer vypočula storky od Mišky na profile vnimavamama, ktorá okrem iného povedala jednu vetu:

Keď sa v spoločnosti deje vec, ktorá ľuďom spôsobuje traumu a deje sa to väčšine ľuďom, tak sa to stáva normou.

A presne toto sa deje v súvislosti s pôrodmi.

To, ako sa už niekoľko desaťročí rodíme na svet my ľudia vo vyspelých krajinách, je absolútna pohroma.

Pôrod ako trauma?

Súhlasíte alebo si klepkáte na čelo?

Vezmime si, že pôrod je pre dieťa sám o sebe celkom traumatizujúci proces:
po 9 mesiacoch obrovská zmena, ktorá sa deje fyzicky veľmi náročným spôsobom – pôrod úzkymi pôrodnými cestami, stiesnenosť, málo kyslíku, a pod.

A čo potom všetky tie zvyky v našich pôrodniciach k tomu? To už snáď nevyhnutne spraví každému človeku traumu.

Lenže tým, že človek (ako aj všetko živé na tejto planéte) chce prežiť, tak sa prispôsobí a naučí sa s týmito traumami nejak žiť.

A tie následky, aké to v živote každej bytosti spôsobuje, my už nevidíme a vnímame to celé ako niečo normálne.

A tu prichádza na rad obľúbená veta celých generácií – Veď aj my sme tak boli (rodili/jedli/vyrastali) a tu sme.

A ja sa na to veľmi rada pýtam: Ale ako? V akej kvalite je naše zdravie, vzťahy, vrátane vzťahu k sebe samému? (Na to si môže odpovedať každý sám za seba.)

Keby sme sa pozreli bližšie na to, čo sa deje počas normálneho prirodzeného pôrodu – nie alternatívneho! – tak by sme zistili, že to, čo sa v našej spoločnosti považuje za normálne, má v skutočnosti od normálneho pôrodu na míle ďaleko.

To, že je niečo bežné, neznamená, že je to normálne. Normálne by malo byť práve to prirodzené.

Pôrod je kľúčová udalosť v živote človeka

Chcem to zopakovať: Pôrod je kľúčová udalosť v živote človeka. Od toho, ako prežijeme pôrod, sa odvíja každý ďalší aspekt nášho života.

Samozrejme, pôrod a tie prvé minúty a hodiny po pôrode. No neviem, či viete, ale aj obdobie pred pôrodom a počatie samotné – v nás vytvárajú limbický odtlačok.

Limbický odtlačok

A hoci podľa mnohých ľudí na tom až tak nezáleží, veď hlavne, že všetci prežili, tak nie je jedno, s akým nastavením vstúpi ľudská bytosť do života:

• počas pôrodu dieťa prežíva náročné a stiesňujúce chvíle v pôrodných cestách, ku koncu tlaky na hlavičku a málo kyslíka…
• a po pôrode zrazu zima, svetlo, hluk, vzduch, gravitácia, možno ten prvý nádych bolí, ktovíe ….

ALE: je tu teplo matkinej náruče, jej hebká pokožka, upokojujúci známy hlas, prsia plné sladkého lahodného mlieka, ktoré voňajú známou vôňou a navyše ten známy pravidelný tep jej srdca…. mnohé je zrazu inak, ale to dieťa vie, že je tu stále dobre, je prijímané, cíti sa bezpečne…

ALEBO: prežije toto celé vyššie spomínané a v tom zmätku, hluku, bolesti, je niekde samo, na tvrdej váhe – lebo je sakra dôležité vedieť váhu, natiahnuté až do bolesti, lebo je sakra dôležité, koľko meria!

Bože môj, veď to je týranie ľudskej bytosti!
A miliarda ľudí toto považuje za normálne!

A malý človiečik kričí a kričí, volá o pomoc, no pomoc neprichádza…

Len ho zrazu niekam utiahnu (zavinovačka), dajú ho vystreté na nejakú tvrdú podložku (novorodenecké oddelenie a monitoring), samučičké samo tam leží.. no aspoň mu nie je zima.. a tak postupne prestane kričať a vysilené zaspí.

Ach, píšem to už po stý raz, no stále ma z tohto mrazí!

A presne tu sa zapisujú do nášho limbického odtlačku nastavenia:

buď že: svet je bezpečné miesto – alebo že: som v ohrození
buď že: volám o pomoc a vždy príde mama a postará sa o mňa – alebo že: je zbytočné volať o pomoc, musím si poradiť sám, nikto ma nepočuje
buď že: bojím sa, ale je tu vždy mama, ktorá ma upokojí – alebo že: som na všetko sám……

.. a neskôr – nikto ma nemá rád, neprijíma ma, potrebujem sa vykričať, no nemôžem, lebo ma zapchajú cumľom atď atď…….

Vidíte tie súvislosti?

Čo ak nejde všetko hladko?

Nuž, niekedy ani pri najväčšej snahe nejde všetko hladko a z normálneho procesu je zrazu patológia… A potom napr. cisársky rez.

To však neznamená, že človiečik má stratený celý život, naprogramované chybné kódy a podobne…

Stáva sa, že sa pripravíte, nič nenecháte na náhodu, pôrod máte vo svojich rukách, nie ste odovzdané rutinným postupom zdravotníkov, no napriek tomu do toho niečo príde.
Pôrod nie je len o nás ako o žene, ale aj o dieťatku, ktorého duša možno potrebuje náročný štart do života ako prvú lekciu k rastu.

Pokiaľ ste presvedčené, že ste urobili maximum pre to, aby malo dieťa čo najjemnejší príchod na svet, no cítite, že je čas zasiahnuť, aby ste boli živí a zdraví, ak napr. o tom cisárskom reze rozhodnete vedome, tak je to stále pôrod vo vašej sile.

Samozrejme, obrovské množstvo týchto vecí sa dá vyliečiť láskavým, jemným a bezpodmienečne prijímajúcim prístupom.
A najmä prvé roky dokážu spraviť zázraky v tom, aký postoj si dieťatko osvojí – k sebe, k druhým, k svetu…

A nakoniec, aj keď pôrod neskončí podľa vašich predstáv, stále sa oplatí, keď ste vopred pripravená. Keď ste informovaná a máte prebraté všetky možnosti a rôzne plány, čo ako chcete v rôznych situáciách.
Keď robím prípravu na pôrod so ženami ja, tak zakaždým prejdeme aj tieto, nie práve najromantickejšie scenáre. Pretože keď ste pripravené, nebudete prekvapené – a navyše sa tak minimalizuje riziko, že vy samy budete po takom pôrode nejak traumatizované.

Pôrod je malina?

Pozrite sa na to tak, že pôrod je v podstate krátky dej.
Môžete sa naň pripraviť – 9 mesiacov je dosť dlhá doba, prípravu si nastavíte podľa svojho priestoru, času, proste slobodne .. Oproti tomu materstvo/rodičovstvo je beh na celý ďalší zvyšok života...

Takže pôrod je v podstate tá najľahšia časť, čo sa týka rodičovstva. Je to len začiatok.

Pretože potom nás čaká šestonedelie a všetko nové, na čo sa vlastne ani nedá úplne reálne pripraviť, tie hormonálne zmeny napríklad…

A potom tá stará známa veta, že Malé deti – malé starosti, veľké deti – veľké starosti – to je tak veľká pravda..

Dodnes sa smejem, ako som si myslela, že aké obrovské výzvy sú to, aké náročné situácie zvládame, keď sme naše plačúce deti vkuse nosili, keď som sa v noci miliónkrát budila, aby som ich kojila a dávala cikať, keď sme ich nevedeli nijak utíšiť, len proste sedieť a počúvať ich plač a v milujúcom náručí ich držať (ono je to inak mega ťažké prijímať neutíchajúci detský plač v pokoji! keď ten náš plač nebol takmer nikdy prijímaný, však?) …

To som vtedy ešte netušila, že neskôr prídu omnoho väčšie „starosti“ a omnoho väčšia zodpovednosť – čo dať dieťaťu jesť, čo a ako hovoriť/nehovoriť… čo mu ne/ukázať, pustiť, pred čím všetkým ho ochrániť…..

A teraz? Keď už pomaly prichádza vek, že odo mňa odchádzajú – zatiaľ sú vždy s niekým, no už cítim, že je postupne čas ich pripraviť aj na nástrahy sveta…. Ale ako? Ako, aby ich človek nevystrašil? Keď jedného dňa poputujú odo mňa samy, bez babky, bez deda….
To sú ešte len výzvy…

Oproti tomu je pôrod prechádzka ružovou záhradou 😀

Ako sme boli vychovávaní my – a prežili sme

Väčšina z nás bola vychovávaná autoritatívnym prístupom a dnes, keď už existuje miliarda dôkazov o tom, že láskavý a rešpektujúci prístup k bytosti je lepší, než autoritatívny, direktívny, tak veľa rodičov chce pre svoje deti práve zdravé, láskavé a jemné základy v podobe vnímavého prístupu.

Lenže kvôli tomu, ako sme vychovaní, aké máme programy na to, ako reagovať na rôzne situácie, je nesmierne ťažké byť tým vnímavým, rešpektujúcim, láskavým a bezpodmienečne prijímajúcim rodičom, keď nám deti dávajú výzvy v rôznych podobách – od novorodeneckého plaču až po rôzne emočné až cholerické prejavy neskôr… alebo taká puberta 🙂

Čiže ten pôrod, vrátane prípravy na pôrod, je malina, oproti tomu ostatnému v rodičovstve. Tie ťažké veci ešte len prídu… A zakaždým budú náročnejšie 😀

Dá sa trauma liečiť?

Samozrejme, ak je traumatický pôrod, tak sa tie traumy a rany dajú „spraviť“ rôznymi terapiami, hoc to nikdy nebude už na 100%…

Dávam do pozornosti knihu Prvotní otisk od Arthura Janova.

Ale prečo si to neuľahčiť hneď od začiatku???
A dopriať svojmu dieťaťu jemný príchod na svet, aby malo v každej bunke zapísaný kód Som milované Som prijímané Som v bezpečí Som tvorcom Všetko je v poriadku.

Potom neskôr, keď sa stane nejaká závažná chyba (krik, škaredé slovo či čokoľvek, čo si možno ani neuvedomujeme…), síce sa stane, že dieťatku ublížime, ale ono vďaka tomu, že vie, že je prijímané a že ono je tvorcom svojho života, niekde tam hlboko v podvedomí bude vedieť, že ok, toto je mama a ja nie som závislé od maminho šibnutého výbuchu.
– áno áno ja viem, že som to teraz možno trochu prehnala, pretože je jasné, že každý trest (fyzický aj psychický, ako krik) je pre dieťa veľmi negatívny a boľavý. Len som chcela povedať, že ak je pevný základ, teda ten zdravý odtlačok, v každej bunke tela, tak potom sa tieto traumy ľahšie liečia, akoby bola takáto trauma pridaná ešte na prvotnú traumu z pôrodu. Rozumiete mi,však?

Preto, milé vzácne ženy, ZAMAKAJTE na príprave na pôrod, oplatí sa to.

Ide totiž o život ♥