Ako prišiel na svet Matúško I.časť

Dnes sú to presne štyri roky od jedného z najkrajších a najvýznamnejších dní v mojom živote. Presne pred štyrmi rokmi sa mi doma narodil náš úžasný synček Matúško.

Už po prvom pôrode (do pôrodnice som šla nepripravená a ochotná odovzdať sa do rúk lekárom, nakoniec som skončila sekciou), keď som prišla na dôvod, PREČO skončil akútnou sekciou, som začala zbierať informácie o prirodzenom pôrode. Až ma to zaviedlo na chodníčky domácich pôrodov.

Môj Dušanko z toho spočiatku nebol príliš nadšený, a keď som druhýkrát otehotnela, absolútne s tým nesúhlasil a nechcel o tom počuť ani slovo. Tak som si informácie ďalej zisťovala len sama pre seba, sem-tam som mu niečo zaujímavé skrátene sprostredkovala, pričom sa tváril, ako ohromne ho to nezaujíma. Stále som sa však nedokázala vzdať predstavy rodiť doma.

Rozmýšľala som však aj nad inými alternatívami – ísť rodiť do Čiech? – nemáme auto..  – zaplatiť si doktora? – tak či tak by som rodila v našej (vtedy v roku 2016) nie príliš ústretovej pôrodnici. Navyše po rozhovore s primárom mi bolo jasné, že z toho mála v mojom pôrodnom pláne, s čím súhlasil, by v realite nakoniec ostalo ešte menej. …

Až jedného dňa, o pár týždňov neskôr…

som sa dozvedela, že jedna žienka v mojom blízkom okolí porodila svoje tretie dieťatko doma. Napriek tomu, že je zdravotník a v pôrodnici by to mala mať ľahšie. Napriek tomu, že sa na pôrod doma pôvodne ani nepripravovala. Napriek tomu, že jej manžel s tým vôbec nebol stotožnený.

Vtedy ma osvietilo, že veď ja vlastne môjho drahého manžela nepotrebujem pri pôrode, nepotrebujem, aby mi držal ruku.. Len nech mi nechá slobodu v rozhodovaní o mojom tele a nech mi nehádže polená pod nohy na mojej ceste.

A od toho dňa sa atmosféra uvoľnila. Ako bude, tak bude. Nechali sme tomu voľný priebeh.

Tak som sa nakoniec rozhodla skontaktovať s mojou milou dulou, s ktorou som do pôrodu mala tri stretnutia. Z toho raz prišla k nám tak, aby sa stretla aj s Dušankom. Z tohto stretnutia som mala celkom dobrý pocit, napriek tomu, že som sa toho obávala (keďže môj drahý muž si nerád dáva servítku pred ústa) a jemu sa vtedy určite pár strachov poriešilo.

Termín pôrodu som mala podľa mojich výpočtov 16. apríla, podľa lekárovej tabuľky 13. apríla (a to som si musela posunúť dátum mojej poslednej menštruácie a dôrazne dodať, že mám dlhý cyklus – keby som to neurobila, tak by mi termín stanovil asi na polku marca).
No práve 16. apríla mal mať svadbu môj brat. Takže som potajme dúfala, že sa bábätko narodí ešte koncom marca alebo až po jeho svadbe.

Prvá vlnka sa ohlásila..

V piatok 8.apríla, v deň mojich narodenín, sme poobede s Dorotkou ležali v posteli a spinkala na prsíčku. A odrazu som v podbrušku pocítila mini kŕč, aký som poznala z mesiačikov. V prvej sekunde ma to vyľakalo, že čo sa deje…no v ďalšom momente sa mi na tvári rozjasnil tak obrovský úsmev, že musela svietiť snáď celá izba. Veď termín už je na blízku, pôrod môže kľudne prísť! Žeby to bolo ono?

Do večera sa už veľmi nič nedialo a v noci som pokojne spala.

Na druhý deň sme sa vybrali s Dušankom a Dorotkou v kočíku na trh po nejaké kvietky na balkón. Lenže to už som mala nepravidelné kontrakcie a zakaždým, keď nejaká vlnka prišla, museli sme postáť a ja som sa pri tom opierala o kočík.

Tie pocity počas kontrakcií sa mi páčili, mala som z nich eufóriu a úplne veselú náladu.

Na poobedie sme čakali babku, deda a starkú, že mi prídu pogratulovať k narodeninám. Počas návštevy som vlny musela prefučať, aj keď nijak silné ešte neboli. Starká sa smiala, že večer ma už bude Dušan vyprevádzať do pôrodnice. Tak som sa len usmiala popod fúz. Prišla aj moja sestra a spravila mi zopár tehotenských fotiek.

V noci som čakala, že sa poriadne vyspím a naberiem sily, keď sa mi už ten pôrod očividne blíži. Hoci som si nerobila nádeje, že porodím najbližšie hodiny. Z počutia a čítania rôznych skúseností som v podvedomí mala uložené, že pôrod po predchádzajúcej sekcii môže trvať aj niekoľko dní, dokonca sa môže rozbiehať aj týždeň!
No nakoniec som sa v noci skoro vôbec nevyspala – budila som sa každých 15-20 minút a aby som nezobudila Dorotku vedľa seba, šla som si ľahnúť na jej posteľ do detskej izby.

Druhý deň plný nepravidelných kontrakcií..

nedeľa, sa niesla v podobnom duchu ako sobota. Nič hrozné, nič bolestivé, no každú vlnku som si pekne predýchala a sústredila sa na uvoľnenie.

Druhá noc to isté – hore som bola každých 15-20 minút a ležať som počas kontrakcie už nezvládla. Zakaždým som si musela kľaknúť na kolená a predýchavať. Kým som si ľahla späť a znovu zaspala, prišla ďalšia vlna. Miestami som sa už cítila zúfalo unavená. Tak veľmi som si želala pospať si v pokoji neprerušovane pár hodín…

Tretí deň poctivej práce môjho tela na zrodení človiečika..

bol už pondelok a Dušanko šiel do práce. Napriek tomu, že som mu povedala, že by som ho radšej mala doma. Aby zabavil Dorotku a ja som mohla mať pokoj a ticho počas kontrakcií. Jeho argument však bol, že veď robia len tu v Leviciach a keď mu zavolám, do pol hodiny je doma.

Ráno som sa okolo pol 8 zobudila na silnú kontrakciu. Dorotka, ako vždy po prebudení, sa chcela najprv dlho dojčiť. Lenže v tejto polohe – v ľahu na boku – ma tie kontrakcie neskutočne boleli!! Dodnes žasnem, ako môžu ženy prežiť tie kontrakcie v pôrodnici v ľahu na chrbte, keď sú nekonečné minúty na CTG pásoch. Vôbec sa nečudujem, že o pôrode hovoria, že ich to strašne bolí a treba to len vydržať.

Vlny už boli ozaj výrazné. Doobeda som skúsila teplú vaňu na uvoľnenie – sadli sme si do nej spolu s Dorotkou. Tej sa to veľmi páčilo. Mne sa kúsok uľavilo, no nebolo mi tam vzhľadom na moju veľkosť príliš pohodlne. Tak sme vyšli von. Každú kontrakciu, ktorú som predýchavala opretá o skriňu alebo o zárubne dverí, sa Dorotka okolo mňa motkala a snažila sa zvedavými očkami zistiť, čo sa maminke deje. Dosť ma to rušilo, nevedela som jej odpovedať. Pri skrini s hodinami som jednu kontrakciu schválne sledovala, koľko trvá.

Bolo fascinujúce pozorovať, ako 30 sekúnd intenzita vlny stúpa, chvíľu má svoj vrchol a po 45-tich sekundách vlna povoľuje. Ako podľa učebnice.

Pred obedom som už písala Dušankovi, nech príde domov, lebo toto už asi len tak neprejde. Na obed bol doma. Šli s Dorotkou na balkón nasadiť kvietky, ktoré sme kúpili v sobotu. Ich rozhovory ma dosť rušili a vytrhávali počas kontrakcie z toho môjho sústredenia a práve vtedy ma to trochu bolelo.
Opäť som myslela na všetky ženy, ktoré rodia v pôrodnici a sú neustále vyrušované zbytočnými otázkami či poznámkami zdravotníkov.

Stále som bola veselá, vlny som si doslova užívala. Presne si pamätám svoje myšlienky:

Nech tento pôrod dopadne akokoľvek, som nekonečne vďačná, že som si mohla užiť skutočné kontrakcie a že moje dieťa si samo mohlo zvoliť čas, kedy sa vypýta na svet.

Počas celého víkendu som bola v kontakte so svojou dulou, ktorá sa pravidelne ozývala a pýtala sa, ako sa mi darí. V pondelok poobede som s ňou volala a vravela som jej, že vlny sú silné, no vôbec nie sú pravidelné – raz prídu po ôsmich minútach, potom zas po trinástich. Lenže keď sme spolu volali a prišla vlna, nezvládla som už rozprávať. A ona povedala, že nezáleží na pravidelnosti, ale na intenzite.
Tak sme sa dohodli, že bude pripravená, nech jej hocikedy zavolám a do pár minút príde.

Okolo 16-tej vyšli Dušanko s Dorotkou von, že pôjdu potom k babke, nech mám doma pokoj. Bola som doma sama asi pol hodinu a už som písala svojej dule, nech príde. Necítila som sa sama pohodlne a úplne bezpečne. Nemôžem však povedať, že som sa bála. No keď prišla, cítila som úľavu.

Čo sa dialo ďalej, som napísala do druhého článku …