Narodenie Matúška – II. časť

Dula prišla asi pred piatou večer. Ja som bola na fitlopte v obývačke. Hneď zatiahla v izbe závesy a poradila mi, nech si vyzlečiem tepláky – mala som červené tričko, ktoré nebolo práve príliš dlhé, a veru že by som sa cítila pohodlnejšie, keby zakrývalo aj môj zadok. A tak som si chvíľu musela zvyknúť na trochu zvláštny pocit (dnes by som sa už vyzliekla len vtedy, keď by som to sama tak cítila).

Pôrodný proces sa zrazu spomalil až zastal…

Po príchode duly nasledovali dlhé minúty pokoja takmer bez kontrakcií – mala som vlny len sem-tam a aj tie boli celkom slabé. Navyše na mňa doľahla obrovská únava. Kľačala som opretá pri gauči a premáhali ma mikrospánky.

Dula sa vyjadrila, že sa to často deje, keď príde k pôrodu, že žene sa spomalí alebo na krátky čas zastaví pôrod – je to akoby vstup „cudzej“ osoby do blízkej zóny rodičky.

Poradila mi, nech si skúsim ísť sadnúť na toaletu a tam sa mi možno podarí lepšie uvoľniť. Lenže to nepomohlo. Tak som sa vrátila ku gauču a podriemkavala som. A ona šla zatiaľ do kuchyne, pretože pri mne ju tiež úplne premáhal spánok.

Po nejakej chvíli som sa presunula za ňou do kuchyne. Bolo nejak okolo 18 – 19 hod. Podvečerné aprílové slnko nám kuchyňu nádherne zalievalo žltým svetlom. Stála som pri linke, čistila som si jabĺčko a pomaly som ho jedla. Bola som úplne v pohode s tým, že mám pred sebou ďalšiu noc práce.

Vlny sa zas vrátili v plnej paráde..

Zrazu som v kuchyni dostala kontrakciu – ale skutočne poriadne silnú. A za ňou bez prestávky nasledovala ďalšia! Ostala som v príjemnom šoku. Takto sa mi opäť krásne rozbehol pôrod – bez akýchkoľvek injekcií, stresovania, bez vyhrážok tipu „Môžete ublížiť svojmu dieťaťu!“ …
Dnes spätne viem, že telo potrebovalo nabrať  trochu sily pred finálne pôrodu. A možno nie len moje, ale aj telo dieťatka si potrebovalo pospať.

Kontrakcie pokračovali v podobných intervaloch – úplne nepravidelne, niekedy dve minúty, potom zas dve vlny po sebe, no mali obrovskú silu. Po chvíli som už nevládala vlny ustáť a zrazilo ma to na kolená.

Dula šla do obývačky po nepremokavú podložku, šupla ju na zem podo mňa a v tom zo mňa v sekunde počas kontrakcie vyšplechlo niekoľko deci vody – rovno na podložku.

Spomínam si ešte na moje myšlienky, po jednej veľmi silnej kontrakcii, keď som opretá o linku otvorila oči a pozrela na čas. Bolo 18:57 a ja som premýšľala, ako túto silu zvládnem ešte do zajtra. A dúfala som, že snáď už na obed budem mať dieťatko v náručí.

Po nejakej chvíli  silných vĺn, kľačiac na zemi, som už myslela, že to proste nedám.

Prepadla ma strašná panika, že ma roztrhne a že v tomto momente už určite umriem.

Nadávala som, že už nevládzem, že to nedám a v hlave mi šli myšlienky, že na čo som sa to dala, že som si mala dať naplánovať sekciu a mala by som svätý pokoj…

Dula ma upokojila slovami, že už to nepotrvá dlho, že Matúško je už na ceste a onedlho je tu. A ja som si na dôkaz siahla rukami dole, že nahmatám hlavičku – lenže hlavička nikde! Dokonca som skúsila dať prsty dnu do pôrodných ciest, lenže tú hlavičku som ani tam vôbec necítila! Tak som už s plačom na krajíčku vravela, že on tam nie je!

Rýchly koniec…

Dula navrhla, aby sme sa skúsili presunúť do obývačky. Keďže sa jej zdalo, že si snáď vytlačím konečník, pridŕžala mi ho prstami. A v takomto prazvláštnom spojení sme sa presunuli ku gauču.
Bolo mi to vrcholne nepríjemné, no v tom stave zároveň aj úplne jedno.

Tam som si sadla na zem, chrbtom som sa oprela v rohu o gauč, zapierala som sa lakťami a pri najbližšej silnej vlne som skúsila tlačiť. A tlačila som a tlačila, len aby som to už mala čo najskôr za sebou. Ešte som si strhla dole tričko, lebo som mala pocit, že zo mňa strieka pot na všetky strany.
Dula mi povedala vetu: „Kakaj.“ A zrazu to tlačenie začalo byť efektívne.

Ako vychádzala hlavička, cítila som neskutočné pálenie a rezanie a uvedomovala som si, že sa práve asi poriadne natrhávam. Bolo mi to však jedno, chcela som to mať už za sebou. Po troch zatlačeniach vyšla hlavička von.

Chytila som si jeho hlavičku do rúk a myslela som, že to snáď nie je pravda, že takéto niečo obrovské zo mňa vyšlo – no boli to myšlienky plné lásky a zalial ma z toho pocit nehy. Hlavička bola nekonečne mäkučká, teplá, vlhká… nikdy na ten pocit nezabudnem.

Na ďalšiu kontrakciu vyšlo celé telíčko môjho synčeka.
Dula ho chytila a hneď mi ho dala na brucho. Bolo asi 19:32.

Matúško strašne plakal. Hneď som si všimla, že je dosť od krvi. Celkom ma tieto dve skutočnosti vyplašili. Dula ma však upokojila, že je to v poriadku.

V tomto momente som mala v hlave asi bilión myšlienok. Prečo som tak spanikárila? Veď som to vôbec nezvládla. Veď som chcela porodiť jemne a nežne. Čo sa stalo? Prečo môj domarodený syn takto strašne plače?…. a ďalšie a ďalšie myšlienky plné výčitiek.
Žiadne stavy opojenia láskou…. žiadny pozitívny hormonálny koktejl…len zmätok a sklamanie zo seba samej..

Dnes som už s týmto v pohode, už som si to pekne spracovala a presne aj viem, prečo sa mi to takto udialo.

Po pár minútach mi dula pomohla vyjsť na gauč. Každé pohnutie pupočníkom ma štípalo na rane v rodidlách, tak mi tam dula priložila ako obklad studenú mokrú plienku.
Po chvíli som dostala ohromnú triašku. Zakryla ma dekou a ešte mi doniesla perinu. Inak musím dodať, že presne vedela, ako, kde a aký vankúšik či deku položiť, aby mi bolo maximálne pohodlne. Úžasné niečo.
Dokonca myslela na to, že nás odfotí. A aby som napísala Dušankovi, nech už s Dorotkou prídu.
Už mi aj celkom začali chýbať a veľmi som ich tam chcela mať. Mala som pocit, že trvá nekonečne dlho, kým sa vrátili domov.

Tretia doba pôrodná…

Po nejakej dobe som začala mať opäť kontrakcie a tak mi dula pomohla čupnúť si nad lavórik. Tam som hladko na jednu vlnku porodila placentu – opäť bez stresov, bez ťahania za pupočník, bez umelého oxytocínu. Dula mala zrejme chvíľku pocit, že dosť krvácam.

V mysli som poprosila maternicu, aby už stopla krvácanie. A v sekunde bolo po ňom!

Tak som si sadla, teda skôr ľahla späť na gauč.
Chcela som, aby sa Matúško sám prisal, priplazil na prsník. Čakala som, dávala som mu priestor. No dula si prisadla, a povedala, že nie všetko musí byť podľa kníh a pomohla mu prisať sa.

Ja som cítila, že presne takto nechcem, no v tom stave som nemala ani štipku asertivity v sebe. Takže k tomu koktejlu zvláštnych emócií po pôrode sa pridalo sklamanie a hnev z toho, že moje domarodené dieťa sa neprisalo samo a že ja som to takto dovolila.
Dnes som však už aj z tohto zahojená a odpustila som si to a zároveň aj pochopila, prečo sa mi to udialo práve takto.

No a približne tri hodiny po pôrode prišiel Dušanko. To som už bola osprchovaná, všetky veci po pôrode boli spratané v práčke a dokonca aj opraté – o to všetko sa postarala moja dula.

Konečne všetci spolu…

A tak sme sa mohli konečne všetci spolu zvítať. Naša malá Dorotka, 2,5 ročná, kukala na bábätko jak púčik. Ach, boli to nádherné chvíle.

Dula potom odišla asi pred pol nocou. My sme si spolu ľahli do spálne do jednej posteli. Ledva som zaspala. Ráno som sa zobudila prvá. A keď som sa pozrela na môjho malinkého Matúška v mojom náručí, ako sladko spinká, okamžite som sa zamilovala. Asi najviac v celom mojom živote. Ten pocit sa ťažko opisuje slovami. Vedia si ho predstaviť snáď len ženy, ktoré zažili to zamilovanie po pôrode pri pohľade z očí do očí svojho dieťatka.

…

Z celého srdca, z celej duše prajem každej jednej žene, aby si mohla prejsť týmto prežitkom zrodenia naplno. Zrodenia nového života, kedy privedie na svet nového človiečika. A zrodenia novej ženy – Matky, ktorá sa rodí spolu s dieťatkom. Aby si mohla každá žena prežiť naplno všetky emócie (bez označenia pozitívne či negatívne)  počas tohto transformačného procesu, bez akýchkoľvek umelých zásahov, prirodzene, presne tak, ako si ich prežiť a zažiť potrebuje ona aj jej dieťatko.