Múdre rady z internetu alebo od rodiny ? (ako porodiť a vychovávať dieťa)

..alebo:

„Ja nie som z tých mamičiek, ktoré si čítajú na internete o tom, ako porodiť, ako vychovávať dieťa… Naše mamy predsa tiež nemali internet a tu sme.“

Naozaj?

Tento príbeh nebude na prvý pohľad súvisieť s pôrodmi a tehotenstvom, ale myslím, že v ňom uvidíte iný uhol pohľadu, že niekedy rady našich najbližších, hoci dobre mienené, nemusia byť vždy tie správne. Alebo aspoň nie správne pre nás.

Začnem trochu obšírnejšie:

Naša maminka nás mala troch rok po sebe, celkom mladá a bola na nás skoro sama. V tej dobe u nás neexistovali šatky na nosenie detí, ani pôrody doma, ani také pojmy ako kontaktné rodičovstvo. Väčšina detí po dokonalej popôrodnej separácii končila nakoniec na umelom mlieku, my traja sme neboli výnimkou.

Avšak napriek tomu sme boli vychovaní veľmi vnímavo (asi preto, že jej do toho nikto nekecal).

Mám v pamäti mnoho útržkov, ako sa k mamine túlime, ako nás češe, škrabká po chrbtíku, ako pri nás sedí a číta nám rozprávku každý večer… Dodnes sa mi pri jej vôni vybavujú takéto spomienky. Veľmi dobre si pamätám, že si k nám chodila ľahnúť v noci, ak sme sa báli, alebo sme si mohli ísť ľahnúť my k nej.

Mamina bola pre mňa dlhé roky veľkým vzorom. Ak sme v škole mali písať o svojom idole, spolužiačky zvykli písať o nejakej slávnej osobnosti, no ja som vždy písala slohy o nej.

Jej názor mal u mňa veľkú váhu (hoci možno pre ňu to tak nie vždy vyzeralo, ale tak, to sme my deti).
Takže keď prišlo obdobie tehotenstva, veľa, veľmi veľa som sa s ňou rozprávala. Dokonca viac, než s mojím Dušankom, otcom nášho dieťatka.

A okrem rád ohľadom tehotenstva a pôrodu prišlo aj na tému rodičovstva a výchovy.

No a konečne sa dostávam k veci – ale pochopte, musela som dať tento úvod, aby bolo každému jasné, že som bola ako dieťa veľa zahrňovaná láskou, pozornosťou a vlastne vždy som sa cítila byť milovaná, nebola som odkladaná do izby či do ohrádky a nič podobné.

A tak raz prišla od mojej drahej maminky ku mne táto rada, citujem doslova:

„Len si ju nenauč na ruky, lebo sa utrápiš.“

Povedala to s tým najlepším zámerom. Z vlastnej skúsenosti vedela, že keď „sa dieťa naučí na ruky“, tak „sa ho už nezbavíme“. Viackrát som počula príbeh o tom, ako varila a v jednej ruke mala dieťa, v druhej varechu a ďalšie dieťa pod nohami (ach, vďaka bohu šatkám a nosičom dnes, však?)

Takže keď sa nám narodila prvá dcérka

mala už vopred pekne nachystaný kočík a v spálni aj postieľku s celým vybavením: najkvalitnejší matrac, zladené hniezdo a baldachýn, detská perinka, kolotoč, hračičky…

Po príchode z pôrodnice sa však zrazu všetky moje predstavy začali rúcať.

V kočíku síce vydržala spať, ale nezaspávala pokojne s pocitom bezpečia, väčšinou tomu predchádzal plač a nakoniec zaspala, pretože bola malinká a totálne unavená.
No v postieľke to bolo horšie. Pamätám si tie prebdené noci, kedy dve hodiny vkuse plakávala. Keď sme ju konečne uspali a položili do postieľky, po pol hodine bola opäť hore.
A cez deň v postieľke? To bolo jednoducho nemožné.

Ako to, že ju ani kolotoč nezaujal? Ako to, že furt bola pokojná len na rukách?? A kedy som ja mala žehliť??? Upratať?!? Variť?!?!?

Zašlo to až tak ďaleko,

že som skúsila kontaktovať kineziologičku. Respektíve ju kontaktovala moja mamina, pretože ona k nej vtedy chodila.
A keďže sa dcérka narodila cisárskym rezom a mohla som sa o ňu starať až po troch dňoch, tak som sa nejak dovtípila, že to zrejme bude mať nejaký vplyv.

Očakávala som, že táto pani terapiou zázračne odstráni dcérkinu traumu a ona bude schopná spať NORMÁLNE (rozumej neprerušovane aspoň dve – tri hodiny v postieľke).

Lenže pani sa nejak nemala k tomu, aby sme sa stretli, mala som jej len zavolať a cez telefón som dostala rady typu – Urob jej v postieľke hniezdo z deky a vankúšov, aby v ňom mala tesno, ako keď bola ešte v brušku…. Pozri kočík, či v strede nie je priečka, ktorá by ju mohla tlačiť…

Dnes, keď sa spätne nad tým zamyslím, tak sa mi zrak pretáča.

Ale tak čo už, každý máme nejakú svoju cestu a učíme sa v ten správny čas tie správne veci pre nás.

Tak som teda rady skúsila, ale samozrejme nefungovali. Nič. NIČ z toho, čo mi okolie radilo – rodina, kamarátky, známe, „terapeut“ – nefungovalo. Moje dieťa bolo aj tak najspokojnejšie len na rukách.

A tak som KONEČNE otvorila internet

Áno, ten, ktorý mnoho mamičiek komentuje: „Nebudem sa riadiť radami na internete, radšej sa poradím s mojou mamkou/babkou/tetou/kamoškou… Ja nie som z tých mamičiek, ktoré vyčítavajú múdre rady na internete… Každá žena má predsa v sebe inštinkt/prirodzenú schonosť porodiť/postarať sa o dieťa..“ atď atď.

A práve na internete som objavila taký výraz ako KONTAKTNÉ RODIČOVSTVO. A nosenie detí. A spoločné spanie. A dojčenie na požiadanie (áno, ani o tom som nevedela).
Doma sme kompletne zmenili náš postoj k malinkej a k jej potrebám.

A po troch mesiacoch dostala dcérka na Vianoce od mojich súrodencov ŠATKU NA NOSENIE DETÍ. (Pre môjho manžela to bolo príliš drahé a veľmi neveril tomu, čo som si to vymyslela, keďže doteraz som na to frflala… preto som si to vypýtala ako darček pre dcérku).

Samozrejme, že sa to malinkej hneď nepozdávalo…doteraz som sa ju snažila dať od seba preč a zrazu si ju chcem priviazať na telo, s rukami vo vnútri, kde s nimi nemôže rozhadzovať? S nohami naširoko? Čo to tá mama zas vymýšľa!

Ale prišli sme tomu obe na chuť, väčšinou s prsníkom v puse 😀 A stálo to za to.

Veď čo iné môže byť normálnejšie a prirodzenejšie pre bábätko, ako matkina náruč??? Kde inde sa môže cítiť tak bezpečne?? NIKDE.

Ani trochu neľutujem, že som vtedy prestala počúvať rady okolia a našla som si vlastnú cestu.

A preto opakujem ešte raz:

Nedávajte vždy na rady svojho okolia. Vypočujte si ich, ale majte vlastný rozum. Alebo viete čo? Radšej majte vlastné srdce a inštinkt.

Pretože srdce a inštinkt vám NEMôŽE poradiť zle.
Nemôže vám poradiť, aby ste svoje plačúce dieťa nechali v postieľke alebo v kočíku.
Nemôže vám poradiť, že nemať dieťa po pôrode OKAMŽITE A NEPRETRŽITE PRI SEBE je v poriadku.
Nie je to v poriadku! NIE JE TO NORMÁLNE!

Toto všetko sa nám usadilo hlboko v hlave, desaťročiami studenej povojnovej výchovy, kedy matky museli ísť rýchlo po pôrode späť do práce a deti museli ísť do jaslí.

Dnes je iná doba, našťastie. Môžeme byť s určitým príjmom doma s dieťaťom tri roky (síce to nie je veľa, ale každý má možnosť voľby. A každý si môže slobodne určiť priority). Tak si to nenechajme vziať len preto, že to tak robili naše mamy či staré mamy. Ony inak nemohli. Nevedeli. Nemali odkiaľ.

A keď budete dostávať rady, použite najprv vlastný kritický rozum

Pretože každá žena si minimálne raz vypočuje: „My sme to takto robili a ste v poriadku.“
Možno počúvate podobné rady nielen od starších žien z rodiny, ale aj od kamošiek, ktoré majú vek podobný vám.

Zamyslime sa však spolu nad tým, v akom stave je naša generácia?

Napriek tomu, že mnohých z nás naše matky milovali a urobili pre nás to najlepšie, koľko z nás je dnes zdravých? Spokojných? Psychicky a emočne stabilných? So zdravou sebaláskou a sebaúctou?

Napríklad ja so súrodencami sme vyrastali v naozaj láskyplnom prostredí na tú dobu. A napriek tomu ja dnes riešim úzkosti a hromadu ďalších tráum.
Ak sa rozhliadnem okolo seba, takmer všetky ženy, či už blízke alebo vzdialenejšie známe, majú problémy v partnerskom vzťahu, menštruačné problémy, problémy s otehotnením, problémy s váhou, psychické a emočné trápenia.. mohla by som pokračovať donekonečna.

Takže skôr, než si od niekoho vezmete radu, sa zamyslite a položte si otázku:

Ako šťastný/úspešný/spokojný/zdravý je človek, ktorý mi dáva rady, v danej oblasti života?

Pretože mnohí ľudia sú presvedčení, že dakedy knihy nebolo treba a vychovávalo sa podľa materskej intuície.. No väčšinou bola tá „intuícia“ pochovaná deštruktívnymi vzorcami, ktoré dodnes dedíme z generácie na generáciu. A tak sa vychovávalo – a tiež rodilo – podľa rád našich starých, prastarých, praprastarých mám… A tieto šialené vzorce (rodenie na chrbte, riadené tlačenie, strihanie pupočníka, separácia, učenie samostatnosti už od novorodenca, krik, tresty, bitky…) predávajú mnohí z nás ďalej našim deťom.

Na obhajobu našich mám a starých mám

však musím dodať, že ony vtedy nemali také informácie, ako my dnes.

A my dnes vieme, čo potrebuje ľudský tvor. A nielen ako bábätko, ale od momentu, ako sa vôbec objaví nejaká bunka.

A ako to vieme?
Pretože je dnes doba internetu, všade je dostupných plno informácií a milión štúdií na túto tému. Dookola a dookola sa robia výskumy na ľuďoch, ako rané zážitky z detstva, z pôrodu, z prenatálneho obdobia ovplyvňujú celý ďalší život človeka.

Preto som názoru, že je našou POVINNOSŤOU, aby sme zabezpečili svojim deťom čo najjemnejší vstup do života. Aby sme spravili všetko, čo je v našich silách, nech má pôrod – už beztak traumatický zážitok, akým pôrod pre dieťa sám o sebe je – čo najhladší priebeh.

Verím, že je a bude stále viac a viac žien, mám, ktoré sa budú riadiť svojím srdcom a ktoré sa vydajú láskyplnou cestou – od počatia, tehotenstva, cez pôrod až po výchovu svojich najvzácnejších darov – svojich detí.