Ako to celé začalo..

..alebo ako som sa dostala od nevedomého „stádového“ životného štýlu až k prirodzeným pôrodom

Tak, ako ma niektorí poznajú dnes, som ešte pred 7 rokmi ani zďaleka nevyzerala – a to nemám na mysli len farbu vlasov.
Hoci som už vtedy (vďaka mamine) mala nejaký pojem o jemnejších energiách, iných úrovniach nášho bytia, o liečivých kameňoch a rôznych terapiách, môj celkový životný štýl bol desivý – nekonečné ponocovanie, vyspávanie do obeda, nezdravé jedlo, alkohol, do toho na dennom poriadku sťažovanie, nadávanie, rozčuľovanie…a tak by som mohla pokračovať..

Prvé tehotenstvo prišlo nečakane, s mojím – dnes už manželom – sme boli spolu len štyri mesiace.
Bolo to najprv príjemné prekvapenie, lebo už predtým som po bábätku túžila, no okolnosti sa zmenili.
Zrazu som si uvedomila, že nášmu dieťatku nemáme čo dať (nič hmotné), nemáme byt, poriadne sa nepoznáme, nemáme úspory…

Potom som sa nejak spamätala, zrejme aj vďaka Dušankovi, ktorý sa k tomu postavil naozaj úžasne a starostlivo a omnoho triezvejšie a pokojnejšie, než ja.
Na maminu radu sme (s jej veľkou pomocou) vychystali za tri mesiace svadbu. Za pol roka sme už mali byt. A mesiac a pol pred termínom sme bývali vo vlastnom.

Tehotenstvo som však nebrala veľmi vážne.

Veď to zažili tisícky žien predo mnou a zvládli to, tak čo okolo toho riešiť? Navyše, v pôrodnici lekári presne vedia, čo majú robiť, nechám to na nich.
Samozrejme, že som si prečítala zopár článkov o tehotenstve a pôrode. Ale keď sa na ne dnes pozriem, tak ma až dvíha, pretože takmer v každom píšu o všemožných rizikách, čo strašné sa môže stať a aké problémy a nepohodlie nás čaká.

Drvivá väčšina pôrodných príbehov, ktoré som si vypočula, boli v zmysle „…bolo to hrozné, bolelo to, a ten nástrih!, a to šitie!, ale prežili sme to všetky a keď uvidíš svoje dieťa, hneď na všetko zabudneš“. Počúvala som ich so zatajeným dychom – na jednej strane ako niečo úchvatné, no na druhej strane…plné bolesti.

Ani jeden príbeh nebol spojený so slovami, že to bolo krásne, že si to žena užila a už vôbec, že to vlastne ani nebolelo.

Mala som celkom des a hrôzu zo všetkých tých úkonov na mojom tele, preto som to viac nechcela pitvať a akúkoľvek prípravu na pôrod som obmedzila na absolvovanie predpôrodnej prípravy v našej pôrodnici.
Vedie ju síce úplne úžasná sestrička, hotový anjel, ale predsa, je to len o jednom: Ako sa správať počas pôrodu – aby to bolo najlepšie pre lekárov. Napríklad ako dýchať (akoby bola každá žena rovnaká a každý pôrod rovnaký, tak dýchajme všetky rovnako) a prečo je lepšie nechať si spraviť nástrih hrádze, než sa natrhnúť (priamy rez sa šije lepšie). A k tomu jednoduché cviky (hlavne tie na prdíky boli super, využila som ich aj po pôrode na Dorotku).

A keď sa ma napríklad jedna kolegyňa pýtala, kde plánujem rodiť, nechápala som dôvod otázky – veď v našej pôrodnici. Jej dcéra vtedy šla rodiť do Banskej Štiavnice, tak si myslela, že všetky mladé ženy si zisťujú informácie a podľa toho sa rozhodujú. Nuž, všetky nie…

Jediné, čo som vedela, že NECHCEM rodiť cisárskym rezom!

Ešte jedna osoba veľmi ovplyvnila môj pôrod. Naša úžasná pediatrička, u ktorej som sa bola v treťom trimestri dohodnúť na následnej starostlivosti o Dorotku. Ona mi vtedy povedala – a jej slová si presne pamätám! – „Nenechajte si vziať svoje dieťa z rúk! A keď Vám ho vezmú, pýtajte si ho a dookola opakujte ako papagáj – Chcem svoje dieťa. Chcem svoje dieťa. A nenechajte si vyvolať pôrod…“
Ach, aká som vďačná za tieto jej slová!!!

Môj gynekológ totiž rutinne dohadoval so mnou termín pôrodu: „Ak neporodíte do termínu, prídete v nedeľu a spravíme to, aby ste do pondelka mala bábätko.“ (v nedeľu totiž mával službu). Lenže vďakabohu alebo skôr vďakapanidoktorke som už vedela, že vyvolávaný pôrod nie, tak som mu povedala, že chcem počkať na prirodzené spustenie pôrodu. Nemal s tým problém, no musela som nastúpiť po termíne v pondelok do nemocnice.

Ako nakoniec prebiehal môj prvý pôrod, píšem v druhom článku.