Čo nasledovalo po pôrode..

Na druhý deň to bolo lepšie

Rýchlo som sa postavila na nohy, hoci s veľkými bolesťami. Ale myslela som, že keď budem čiperná, tak mi Dorotku prinesú skôr ako po dvoch dňoch. Ooooch, aký omyl!
Ani v stredu, ani v štvrtok som ju nemala. A keď som si ju pýtala od jednej sestričky, s ktorou sa poznáme (v mylnom očakávaní nejakého protekčného postupu), tak mi povedala, že to si len myslím, že vládzem, to som ešte slabá, že nech oddychujem, že takto je mi dobre.

A tak sa vystriedali chvíle úsmevu a radosti s dlhými chvíľami zúfalstva, smútku, výčitiek.
Priniesli mi ju až v piatok skoro ráno.

So slovami „Najmenšia ale najväčší hluk robila v noci!“ mi ju sestrička hodila do postieľky ako kus chlebu.

Odvtedy sme boli spolu, ale bolo to veľmi ťažké.
Veľa plakala, mne nedávalo logiku to, čo som s ňou mala robiť – kŕmiť ju cez striekačku glukózou, prebaľovať hneď po prebudení a následne urevanú ju prikladať, nechať ju na prsníku najviac 15 minút, nedajbože, aby na ňom spala…ach jaj… Ale ani mi nenapadlo robiť to inak.

Veď ony tam vedia najlepšie, čo robiť. Tak som poslúchala.

Po piatich dňoch sme prišli domov, kde mi už nikto nehovoril, čo mám robiť. Avšak hlavu som mala plnú rád a návodov, ako na to – od blízkych aj z nemocnice. No nič nefungovalo. A moje dieťa len plakalo. V postieľke spalo pár minút.
Bolo to skutočne veľmi náročné obdobie. A to si ani neviem predstaviť, čo musela prežívať Dorotka. Veď keby mohla, tak si búcha čelo o stenu, že či sme sa my dospelí načisto zbláznili a čo to na nej cvičíme!!

Po pár dňoch na mňa prišla veľká depresia. Teda nebola to zrejme depresia na lieky, ale bolo to ťažké, strašné, temné, bezvýchodiskové, smutné, zúfalé obdobie plné sĺz…

Tie nekonečné otázky v hlave: PREČO? Čo sa stalo? Prečo cisársky??? Veď som bola zdravá! Ja aj dieťa! Všetky vyšetrenia dopadli dobre. Tak čo sa stalo???

Po pár mesiacoch som otvorila internet a začala si zisťovať, čo s tým naším dieťaťom robiť. Ako som narazila na kontaktné rodičovstvo, prichádzali mi do cesty informácie o ďalších veciach, napríklad aj o prirodzenom pôrode.

A zrazu som začala nachádzať odpovede!

Najprv prišiel obrovský hnev! Hnev na lekárov, prečo to takto robia, prečo tak strašne riskujú, namiesto toho, aby nechali veciam čas a zasahovali, až keď je to nutné! Ale postupne prišla veľká úľava..
A čo sa teda stalo? S istotou mi to nikto nepovie, ale pravdepodobne sa to u mňa celé zvrhlo, keď mi podali prvú dávku oxytocínu. Jeho vedľajším účinkom môže byť práve pomalá činnosť srdca plodu. Lenže lekári nemôžu riskovať, či je to chvíľkový stav a skúsiť odpojiť infúziu oxytocínu, tak radšej volia istejšiu cestu, a to sekciu.

Na druhej strane, a to možno teraz vyzniem sebecky, som rada, že tento pôrod dopadol tak, ako dopadol. Pretože mohol dopadnúť omnoho horšie.
Keď počúvam tie príbehy vaginálnych pôrodov z pôrodnice, čo všetko s tými ženami dorobili. Desivé!
Ja som obišla „len“ so štvorhodinovým pôrodom plným strachu a bolesti ukončeným jazvou. To narážam na tie fyzické veci.
No vďaka tomu som sa začala hlbšie zaujímať o informácie a súvislosti ohľadom pôrodov.

A ďakujem za to hlavne mojej Dorotke, že si zvolila takúto cestu a mohla ma tým naviesť na život, aký žijem teraz.

Ona ma naučila snáď najviac v celom živote.
A uvedomujem si, že najsprávnejšia cesta je tá najprirodzenejšia. To, čo je prirodzené odjakživa. To, čo nám ide od srdca.
Áno, medicína je úžasná, vie zachrániť ľudský život. Ale často sa tam deje úplný opak a vidieť to najmä pri pôrodoch. Niečo tak prirodzené dokáže dostať svojimi zásahmi do úplnej patológie a nakoniec musí ten život zachraňovať aj pôvodne zdravému človeku.

Navyše si uvedomujem, že pôrod, zrodenie, nie je len fyzický proces. Je to aj duchovný a emočný proces. A má neskutočne veľký vplyv na náš ďalší život. A práve preto mi tak veľmi záleží na tom, ako sa naše deti rodia a ako ženy rodia.

Pretože keď sa narodia v láske, v bezpečí, jemne, tak môžu prežiť život s pocitom bezpečia a môžu vytvárať tak bezpečné prostredie aj vo svojom okolí.

A predstavte si, ako by svet vyzeral, ak by viac než polovicu našej spoločnosti tvorili takto sebaistí, láskaví, jemní a vnímaví ľudia, ktorí by nepotrebovali v živote bojovať, ubližovať a utápať sa v negatívnych emóciách?

A keby každá žena mohla prežiť nádherný pôrod a následne by jej boli ponechané všetky kompetencie starať sa o svoje dieťa, bola by podporovaná vo svojich schopnostiach, aký by mala vnímavejší vzťah so svojim bábätkom?

Na pôrode záleží.