Môj prvý pôrod

Nadišiel deň D, deň termínu pôrodu. A ako je to na Slovensku zvykom, pekne som nastúpila do nemocnice – kvôli prenášaniu – pre istotu.
Veľmi mi bolo ťažko, smutno, nechcelo sa mi odchádzať od Dušanka, z nášho nového bytíku. Tešila som sa, že pôjdeme do pôrodnice spolu, ja už s rozbehnutými kontrakciami, že ma bude pri tom kamerovať a neskôr sa na tom zasmejeme.

Ale predpisy sú predpisy a ja som predsa poslušný občan.

V pondelok v noci som nemohla spať. To, čo robila Dorotka v bruchu, bolo šialené. Teraz už viem, že si hľadala správnu polohu pred náročnou cestou.

V utorok ráno pred 6 som sa zobudila a šla som na wc, kde mi odtieklo trochu plodovej vody. Úplne som ostala vzrušená, natešená a zároveň vyplašená. Išla som za sestričkami. Bola tam zrovna veľmi nepríjemná sestra. Mala som jej ukázať vložku, ktorú poliala tekutinou, čím potvrdila, že to plodová voda skutočne JE (lebo ja ako prvorodička to asi neviem rozlíšiť?). A veľmi necitlivo mi vzala krv.

Vrátila som sa na izbu, kde som sa pobalila a presunula som sa o poschodie vyššie. Aspoň po ceste ma sprevádzala príjemná sestra, pomáhala mi s taškami a veľmi milo sa so mnou rozprávala.

Nasledovali ďalšie nepríjemné rutinné postupy:
Vaginálne vyšetrenie, pred ktorým mi doktor polial rodidlá studeným dezinfekčným prípravkom – bez upozornenia!
Vyšetrenie CTG, ktoré sa síce dalo vydržať, no nikto ma neoboznamoval, čo bude ďalej a ja som sa pýtať hanbila, tak som v tom čakaní začala pomaly pociťovať neistotu a vkrádal sa do mňa stále väčší strach.
No a samozrejme holenie – au. A fakt nepríjemný klystír – aspoň že tieto úkony robila práve tá milá sestrička.

Na toalete mi už začali slabé kontrakcie. Ale keďže som bola z tohto celého predošlého diania v jednom veľkom kŕči, pociťovala som ich dosť bolestivo (keď to teraz porovnám so silnými kontrakciami počas druhého pôrodu, ktoré ma neboleli vôbec).

Potom som sa presunula na pôrodnú sálu. Prekvapilo ma, že rovno tam a nie na „vzdycháreň“, ako nám to hovorili na predpôrodnej príprave, keďže som ešte nemala rozbehnutý pôrod.
Tam nasledovalo ďalšie vaginálne vyšetrenie, kedy mi lekár spravil Hamiltonov hmat, pri ktorom ma od bolesti doslova dvíhalo, tiekli mi slzy a nahlas som aukala. Našťastie nemal k môjmu prejavu žiadne pripomienky, ale tento zážitok ma už úplne odrovnal.

Bolo mi do plaču, bola som tam sama, bála som sa, začala som krvácať, všetko ma strašne bolelo. Bolo to hrozné! Tak veľmi som chcela mať pri sebe Dušanka. On ma vždy vedel rozosmiať v tej správnej chvíli.

Sestričky som sa spýtala, čo mi to lekár spravil a ona povedala: „Len sme vám pomohli.“ – Akurát na psychiatriu, pomyslela som si. Ešte mi ponúkla fitloptu, čo som veľmi ocenila a na chvíľku sa mi uľavilo. Ale len dovtedy, kým som nezistila, že manžela vraj ešte nemusím volať, že je ešte veľmi skoro.
Baterka na mobile sa mi vybíjala. Na sále som bola sama.

Musela som sa zas presunúť na posteľ, kde mi dali infúziu oxytocínu. Napojili ma na CTG monitor. Brucho ma bolelo. Nevnímala som to ako kontrakcie, ale ako jednoliatu bolesť. Vôbec som si neuvedomovala ich začiatok ani koniec. Celá som bola vystrašená a stuhnutá. Po nejakej dobe prišli sestričky pozrieť záznam a hneď ma začali prehadzovať z boka na bok, z ľava doprava…to som ostala vystrašená ešte viac. Potom prišiel lekár, pozrel na záznam a povedal:

„Bábätko sa nemá dobre, budeme to musieť ukončiť.“

Tak to je môj koniec, pomyslela som si. Sestričky mi začali obväzovať nohy, zároveň ma jedna strašne bolestivo nacievkovala. Ešte som sa bola schopná spýtať, či môžem napísať manželovi, aby prišiel. Našťastie mi dovolili (chápete?že dovolili?akoby som bola bez práv..nuž ale takto premýšľa mnoho žien v pôrodnici).

Od strachu som bola úplne roztrasená, nevedela som ani ležať, moje telo normálne nadskakovalo. A v tom stave som sa musela postaviť a odkráčať s nádobkou v ruke spojenou s hadičkou medzi nohami na vedľajšiu sálu, kde som sa mala pred neviem koľkými ľuďmi vyzliecť a ľahnúť si v tom veľrybom stave na vysoký operačný stôl. Roztiahnuť ruky, roztiahnuť nohy. Lekár ma potrel oranžovým dezinfekčným prostriedkom. Prikryli ma zelenou papierovou plachtou. Uvidela som nad sebou veľmi príjemné oči anesteziológa, ako sa nado mnou skláňa a pošepky, milo sa ma pýta: „Koľko vážite?“ Ja ani neviem, kde som v tej panike zo seba vysúkala to číslo, no podarilo sa.

Už si len pamätám, ako som vdychovala niečo, z čoho sa mi začala robiť tma pred očami, tak som ich radšej rýchlo zatvorila. Moje posledné myšlienky boli, že aké šťastie, že som si spravila poistku – keby som náhodou teraz umrela, aby mal Dušan z čoho vyplatiť byt.

Bála som sa, skutočne som mala obrovský strach.

A potom tma.
A potom už len pocit, že mám plné ústa slín a neviem ich prehltnúť. A kričím: Slinyyy! Slinyyy! Niekto mi dal niečo k tvári, tak som otočila hlavu na bok a zbavila som sa ich. Cítila som, že ma vezú. Počujem Dušanka! Panebože konečne! Pýtam sa ho: Žije? Žije? A on že: „Áno, krásna je.“Ach, ešte aj teraz, keď to píšem, je mi do plaču. Bolo to strašné.

Zaspíte s tým, že vášmu dieťatku sa spomaľuje srdiečko, neviete, či prežije. A keď sa zobudíte, ani neviete, či vaše dieťa žije.

A opäť tma.
Zobudila som sa na izbe JIS. Zas s krikom: Bruchooo! Neskutočne ma bolelo brucho. Až som sa na tú bolesť zobudila. Navyše mi bola zima a mala som odokrytú hruď. Nechápem, prečo ma nezakryli celú.
Prišla hneď sestrička a dala mi nejaký liek.

Potom už mám matné spomienky. Sestrička mi podala mobil, ktorý bol vybitý, ale bola ochotná nájsť mi nabíjačku v taške. Tak som konečne mohla napísať Dušankovi a on mi poslal prvé fotky našej Dorotky. Klasické popôrodné –  zmraštená tvárička, veľký plač… Ale bola taká nádherná! Ja som sa snáď aj cez tú fotku zamilovala.

Do večera mi to prešlo nejak horko-ťažko. Dorotka prišla na svet pred 10 a ja som si ju konečne mohla vziať do náručia až po ôsmej večer.

Neuveriteľne ma bolelo celé brucho! No keď mi ju priniesli, vzchopila som všetky sily, aby som sa bola schopná otočiť na bok. Síce s pocitom, že ma od bolesti roztrhne, ale mala som konečne moje dieťa pri sebe.

Tak som na ňu pozerala. Ona sa dívala tými svojimi zvedavými múdrymi očkami. Ach, dokonalé. Ani som nevedela, čo jej hovoriť. Len som jej opakovala – Ahoj Dorotka. Ahoj…. Chcela som ju skúsiť nadojčiť, no vôbec som netušila, ako na to. Úplné zúfalstvo. Zrazu sa začala divne tváriť, sčervenela a celá sa pogrckala. A potom spustila rev a to už prišla sestrička a brala mi ju.
A ja som mohla tak akurát plakať a plakať.
O tom, čo nás čakalo v ďalších dňoch, píšem v krátkosti v tretej časti tohto príbehu.