Prečo sa vyhýbam lekárom?

Ako prvé chcem uviesť na pravú mieru, že týmto článkom nechcem nikoho navádzať na odmietanie lekárskej liečby, ani tvrdiť, že LEN domáca a prírodná liečba je najlepšia (aj keď si to väčšinou myslím :D).

Týmto článkom chcem POVZBUDIŤ ďalšie ženy a matky, ktoré cítia, že v sebe majú silu zvládať bežné choroby doma, prírodnou cestou a že nechcú seba ani deti vystavovať lekárskemu prostrediu a všetkým nevýhodám, pokiaľ to nie je skutočne NEVYHNUTNÉ.

Nevýhody lekárskeho prostredia?

Veď mám choré dieťa! O čom to píšeš, prosím ťa?!, pýtate sa možno..
No, mám na mysli najmä tri veci:

1. V čakárňach je miliarda bacilov, o ambulanciách ani nehovorím

Všetky tie deti, ktoré tam prišli, čakali, čakajú a kašlú všade navôkol napr. vírusy chrípky. Tie baktérie črevných ťažkostí, napr. z oslintaných ručičiek.. atď
Ja viem, že to zdravotníci a upratovačky pravidelne dezinfikujú, že po posledných dvoch rokoch sú v mnohých zariadeniach tie germicídne žiariče… ale aj tak… opatrnosti nie je nikdy dosť 😀 A ak prídete s dvoma – troma malými deťmi k lekárovi, tak im síce môžete vopred DÔRAZNE vysvetliť, že NESMÚ nič chytať ani oblizovať, tobôž váľať sa po zemi, ale neviem ako a či vôbec sa toto dá ustriehnuť (ale možno len mne sa to nikdy nepodarilo a možno len moje deti zakaždým poutierali stoličky a podlahy v čakárni a ochytali každý hasiaci prístroj (ktorý predtým ochytalo a možno aj oprskalo ďalších 10 detí :D), a vaše možno dokážu niekoľko minút byť pri vás bez chytania okolitých predmetov).

2. Stres z návštevy lekára

Ktoré dieťa ho nemá? A povedzme si narovinu, niet sa čomu čudovať. Prvé minúty svojho života zažili necitlivé zaobchádzanie a rutinné úkony od lekárov v pôrodniciach, pre ktorých boli len jedným bábätkom z tisíc…
Potom si užili ďalšie „povinné“ prehliadky s „povinnými“ vakcínami, ktoré sú pre bábätko fakt bolestivé…a zas od lekárov. Prečo by k nim nejaký malý človiečik chodil rád?? (jedine, ak sa ten človiečik narodil doma, nikto ho nekmásal, nikto ho nechytal studenými rukami, nemeral nasilu, nepichal boľavými včeličkami a neopakoval dokola Neplač Neplač…taký človek potom nemá najmenší problém s lekármi – ako napríklad náš syn 😀 ja ho od malička obdivujem, ako sa on u žiadneho lekára nebojí – vraj lebo je Spajdrmen 😀 a to zažil najviac zdravotných vyšetrení od 3 rokov zo všetkých troch detí).
Preto, pokiaľ sa dá a cítim sa bezpečne, schopne a kompetentne, tak sa lekárom vyhýbam, nech zbytočne moje deti nestresujem – vyčerpávajúcim presunom do ambulancie, komunikáciou s cudzími ľuďmi, nie vždy príjemnými vyšetreniami… A radšej v pokoji ležíme doma.

3. Strašenie chorobami a následkami a užívanie super chemických koktejlov z lekárne

Aj keď mnohé matky idú „do boja proti chorobe“ s prírodnými prostriedkami, veľakrát sa stane, že v určitom bode pocítia obavy, či je tento stav ešte ok. A dajú pre istotu skontrolovať dieťa lekárovi. A on im, napríklad, predpíše nejaké sirupy, aby predišli zápalu pľúc. To som povedala príklad. A potom tieto matky, ktoré by trpezlivo pokračovali v prírodnej liečbe, pod vplyvom strachu (vštepeného lekárom) radšej nasadia sirupy, nebodaj antibiotiká, aby nedajbože neskončili s dieťaťom v nemocnici.
Alebo ani nemusia cítiť strach, len jednoducho vždy sa to tak robilo, takže ak ich dieťa ochorie, ani nepremýšľajú a hneď idú k lekárovi (lenže nevedia o tom, že po jednej noci s teplotou veľakrát ani lekár nemusí vedieť, o čo ide).

Pretože lekár je pre nás všeobecne stále autorita.
Áno, predsa len, či chceme či nechceme, niekde hlboko v podvedomí, z čias detských, keď nás vychovávali poslúchať autority – rodičov, učiteľov, tety susedy, lekárov…
A chápem, že keď lekár s vycibreným sluchom popočúva dieťa, ktoré má brutálny kašeľ a spomenie zápal pľúc a nemocnicu, tak nejaké myšlienky o tom, či má pravdu, sú asi to posledné, čo nám napadne. Utekáme domov a lejeme do dieťaťa sirupy s vierou, že robíme to najlepšie, aby sme unikli tomu najhoršiemu.
V tom lepšom prípade. V tom horšom z vás nejaký frustrovaný pediater na pohotovosti spraví nekompetentnú matku, ktorá nevie, čo s dieťaťom a prečo nešla k svojmu lekárovi skôr.

Naše skúsenosti s pediatričkou

Rada by som podotkla, že my máme od narodenia prvej dcéry úžasnú preúžasnú pediatričku, ktorej dnes plne dôverujem. A keď spomenie antibiotiká, viem, že to má skutočné odôvodnenie. Za 9,5 roka sme sirup z lekárne užili 3x a antibiotiká len jeden raz.
(Vtedy sme mali s deťmi zápal priedušiek, ktorý sme najprv zvládli s éterickými olejmi a čajmi, no asi po týždni sa dcérke ťažkosti vrátili a preležala s vysokými teplotami piatok, sobotu aj nedeľu. A keď sa v pondelok ráno zobudila a stále bola slabá a s teplotou, hneď som šla k doktorke. Dr jej zmerala CRP a rovno nasadila ATB. Polepšilo sa jej už na druhý deň.
Možno by sme to zvládli aj bez liekov, možno by sa jej polepšilo tak či tak, no ja som sa v tom už necítila dobre a mala som ozaj strach, pretože to trvalo dlho a ona bola malá, mala asi 5 rokov).

Naša pediatrička ku každému dieťatku pristupuje neuveriteľne jemne, citlivo, vnímavo, veľakrát nežnejšie a rešpektujúcejšie, než vlastná matka toho dieťaťa..
A ako vidíte na fotke, bábätká nikdy nečakajú v čakárni vyzlečené, ako som to videla u iných pediatrov. S bábätkami vždy vojdete dnu a maximálne jemne prebieha celá prehliadka, aj s vyzliekaním a obliekaním vo vnútri, v relatívne teplej ambulancii, s podporou dojčenia pri akomkoľvek vyšetrení. Zažila som 3x inú pediatričku a poviem vám, to bolo otrasné aj pre mňa, ako matku – prístup, tón hlasu, no nesrali sa tie pani doktorky s nami.

Takže vyššie spomenuté negatíva návštevy lekára nemám z vlastných negatívnych skúseností u vlastnej pediatričky, skôr z pozorovania, z počutia a z takého zamyslenia sa, ako to vlastne je.

To nemám žiadnu hranicu?!

Nie je to riskantné? Ale samozrejme, že ak by dieťa malo teplotu tri dni a štvrtý by sa nič nelepšilo, kontaktujem doktorku. O tom niet rečí a píšem o tom vyššie. Ale nepanikárim po jednej noci so zvýšenou teplotou. Obzvlášť ak je dieťa pri zmysloch a prijíma tekutiny (resp. sa dojčí).

Jeden smiešny/smutný príbeh z detstva

Od malička som počúvala, že som hypochonder a hysterka… Bála som sa, keď sa naši hádali (a to bolo veru dosť často), neskôr som sa bála vetra, potom som zvykla mať úzkostné myšlienky, že zomriem, ak som mala nejakú zdravotnú ťažkosť alebo sa niečo vymykalo „norme“ v súvislosti s mojím telom.

Raz som napríklad jedla punčový zákusok u našej babky a náhodou sa mi „podarilo“ prehltnúť väčší, nepožutý kus. Nedusila som sa, ale mala som ten nepríjemný pocit v hrdle. Veď to asi každý pozná 🙂 Ja som spustila taký cirkus, že sme museli ísť domov. Odvtedy som sa bála prehltnúť čokoľvek! Maminka moja drahá mi cedila cez sitko polievku. Keď som odmietala aj to, cedila mi šťavu z čerešňového kompótu. A to podotýkam, že som musela vidieť, že mi to cedí, inak by som to nedala do úst.
Lenže po čase som prestala prijímať čokoľvek. Pamätám si ten pocit, ako som sa bála prehltnúť sliny a vypľúvala som ich do vedra vedľa postele. Neviem ako dlho toto celé trvalo. Viem, že bola jeseň alebo zima. A na mikuláša som vraj dostala párky či čo, už neviem. Mám matnú spomienku v mysli, ako ma starká s plačom prosila, aby som zjedla u nej plnenú papriku a ja som nechcela.
Potom sa mi marí, že ma (asi) mamina niesla na rukách k pediatričke. Vraj som dostávala nejaké injekcie, ktoré mi potom pichala naša suseda (mimochodom jedna z naj pediatrov na svete ♥). Neviem, čo sa stalo, že som nakoniec začala jesť. Dnes sa z toho na sebe smejem, ale keby toto sa stalo mojím deťom, fakt by mi do smiechu nebolo.

Častejšie som bola u lekára so sebou, než s deťmi

To sa asi smejete, ale práve preto som vám ten príbeh vyššie písala. Aby bolo jasné, že už v tak malom veku sa začali objavovať prvé príznaky tých úzkostí, ktoré ma teraz v tridsiatke „prinútili“ ísť k lekárovi.

Keď som napríklad mala akési panické (alebo tetanické? neviem, nemám to diagnostikované u neuro) záchvaty v noci, fakt som myslela, že je to môj skon.

Na druhý deň som šla k mojej obvodnej lekárke a opísala som jej, čo sa mi stalo. Že „veď nech so mnou niečo robí! veď nechcem umrieť!“ – to som si myslela v duchu.
Aj som sa jej tam veru rozplakala.
Chvalabohu, posledné roky mám obrovské šťastie na lekárov! Z detstva a dospievania si pamätám dosť nepekný a necitlivý prístup. Ale teraz vždy natrafím na chápavých, empatických, citlivých lekárov. Aj moja obvodná lekárka, to sa nedá s tou predošlou ani porovnať.

A ona mi vtedy tak nekonečne pokojným, ubezpečujúcim hlasom, s takým mäkkým pohľadom, povedala: „Nebojte sa, toto nie je koniec. Koniec vyzerá úplne inak.“ Myslím, že som potom plakala dvojnásobne od úľavy 😀 Mimochodom, všetky vyšetrenia u odborníkov nakoniec dopadli dobre.

A čo sa týka všelijakých vírusových bežných chorôb, tak som k lekárke prestala chodiť, keď mi moja bývalá obvodná povedala, že ak sa ešte raz zopakuje takáto choroba (zapálené boľavé hrdlo + teplota), tak začneme riešiť odstránenie mandlí!!!!
Ak by vás zaujímalo – neviem, kedy a či vôbec mi merala CRP, ale antibiotiká som na hrdlo (vraj angínu) užívala asi raz ročne. Od poslednej návštevy som mala antibiotiká len raz, keď som mala zápal zubného nervu, či ako sa to nazýva odborne.

Týmto celým som chcela povedať, že ja som chodila k lekárovi hlavne vtedy, ak som prestávala situáciu zvládať PSYCHICKY. Ak na mňa prišli úzkosti, či už z nejakých panických stavov alebo úzkosti z nekončiacej choroby, napríklad minulé leto, písala som o tom tu. Vtedy som ešte tú prácu s mysľou nemala tak vycibrenú, ako dnes.

NAŠŤATIE, dnes viem s týmito stavmi pracovať tak, že prejdú skôr, než vôbec začnú.

Naučila som sa to hlavne praxou, samozrejme…. ale pomohli mi veľmi knihy (a čuduj sa svete, nie odborné, ale sebarozvojové a biznisové), vďaka ktorým som sa naučila pracovať s mysľou, éterické oleje a PRIJATIE (s čím mi pomohli viacerí ľudia, raz aj o tom napíšem ♥).

7 tipov, ako zvládnuť chorobu bez lekára

Takže, aby ste zvládli choroby a bežné úrazy doma, bez návštevy lekára, je super, ak:

• máte informácie, že choroba neznamená koniec (a že raz prejde)
• máte v domácej lekárničke prírodné prostriedky (ktoré viete použiť kedykoľvek, aj o pol noci, bez toho, že by ste museli utekať do lekárne, obchodu či na pohotovosť)
• viete, AKO si nimi pomôcť v uzdravení (nestačí oleje iba mať, treba ich vedieť aj použiť – v tom vám veľmi rada pomôžem a naučím vás, ako vedieť používať oleje a ďalšie prírodné prostriedky, kľudne sa mi ozvite)
• veríte v samouzdravovaciu schopnosť tela (je to o samoštúdiu, o zvedomení si mylných presvedčení z minulosti a ich roz/pustení a nahradení novými presvedčeniami – skrz to samoštúdium)
• nezanedbávate pozornosť a lásku (majú ohromnú moc) a dostatok tekutín
• veríte SEBE, že „SOM schopná a kompetentná postarať sa o svoje dieťa“ (JA SOM jeho matka, poznám ho najlepšie. Nenechám si viac brať silu a prestávam ju odovzdávať do rúk iným)
• ste v psychickej pohode (strach brzdí prirodzené uzdravenie, kde je strach, nie je viera, ak sa bojíte, skúmajte, odkiaľ strach pramení a neváhajte požiadať o pomoc, ak to potrebujete)
• máte podporu (v partnerovi, mame), alebo vám aspoň nikto nehádže polená pod nohy

Totiž, ten posledný bod – úplne rozumiem, že je ťažšie ostať v pohode a dôvere, že chorobu zvládnete doma, ak váš partner/mama/svokra neustále stresuje a predkladá vám hrôzostrašné obavy či múdrosti z google (nič proti google doktorovi, mne už miliónkrát pomohol upokojiť sa a vyhnúť sa zbytočnej návšteve lekára).

3 tipy navyše na ľahší priebeh choroby

Predpokladám, že viete, že choroba/zdravie nie je len záležitosť nejakého vírusu či baktérie. Rovnako ako aj úraz. VŽDY nám tým telo dáva nejaký signál.

Nie je v mojich kapacitách obsiahnuť tu všetky možnosti, asi sa to ani nedá. Ale často to býva napríklad:
– Mama, všimni si ma, málo sa mi venuješ..
– Nechcem ísť do škôlky, chcem byť s tebou, mama..
– Potrebujem spomaliť, menej si toho nakladať…
– Aké sú moje priority, na čom bude záležať, keď budem ležať na smrteľnej posteli? Na množstve predajov a výške obratu? vyleštenom nábytku? alebo na počte objatí a napojených rozhovorov s najbližšími?
– Nechávam so sebou zametať/využívať sa/ nemám stanovené hranice…
– Som neustále v role obete, obviňujem ostatných zo svojich zlých pocitov a z toho, čo sa mi deje…
Samozrejme, toto sú len príklady 🙂 K tejto téme sú úžasné knihy, napríklad Čo vám hovorí vaše telo od Inny Segal alebo Miluj svoj život od Louise Hay.

• prijmite chorobu a poďakujte jej. Nemusíte s ňou BOJOVAŤ zubami nechtami a silou to tlačiť k uzdraveniu. (Ak už choroba prišla, niekedy je možné, že prejde do 2-3 dní alebo za noc. No inokedy má proste nejaký svoj priebeh. Skúste ju prijať, uvoľniť sa do procesu, poďakovať za možnosť spomaliť…. Mne v takomto prijímaní pomáha vedome si vyberať myšlienky a uvedomovať si, či nie som v role obete a neľutujem sa (lebo to býva moja automatická reakcia pri ochorení 😀 ))
• pustite si hudbu s liečivými frekvenciami (na youtube môžete nájsť ooobrovské množstvo takýchto nahrávok, na podporu spánku, sústredenia, na harmonizáciu čakier, na liečenie tela, proti stresu a úzkosti, vyberte si samy, čo vám sadne)
• využite silu mysle na liečenie – vo forme vedenej meditácie, vlastnej vizualizácie alebo pustite deťom audiorozprávku s takýmto obsahom (nie hneď so zámerom, že po jednej meditácii okamžite príde uzdravenie, hoci to tak niekedy býva. Ale skôr so zámerom, že dáte svojmu telu/ telu dieťatka POZORNOSŤ. Viete, že kam smerujeme pozornosť, to rastie, kvitne. Takže ak napr. potrebujete uľaviť boľavému hrdielku, môžete vlastnými hravými slovami/príbehom pomôcť dieťatku predstaviť si, ako príde z bruška drak s liečivým ohňom a spáli v krku všetky bacily. Alebo zo srdiečka víla s čarovným prútikom a premení bacily na iskričky, ktoré dieťatko zapije a vyciká… možností je nekonečne a úžasne to funguje!)

A čo urgent?

No, to je samostatná kapitola.

Na pohotovosti sú až príliš často lekári vyhorení, znechutení z rôznych prípadov extrémneho správania pacientov, unavení, málo ohodnotení atď.. A potom je ich prístup ďaleko od vnímavého či rešpektujúceho. O tom, že tam je asi miliónkrát viac bacilov, ani nehovorím.

Avšak raz sme mali s Matúškom hrozný zážitok. Priznám sa, že NIKDY v živote som sa tak nebála (ak nerátam strach o prvorodenú po cisárskom, keď som sa prebrala, a nevedela som, či vôbec žije a či je v poriadku).
Deti sa hrali na menšom skákacom hrade, pravda, Matúško nedodržiaval pravidlá a vyliezol aj napriek upozorneniu na vrch hradu. A ako deti skákali, tak ho to odrazilo a padol hlavou na trávu z cca 2-3 m výšky. Plač bolo vtedy to najmenej. Mal závrate, prevracali sa mu oči, neskôr zatvárali, zrejme ma ani nevidel, neudržal hlavu, bol mimo. Po chvíli sa povracal. Tak sme utekali na pohotovosť. Mne by sa krvi nedorezali! Spravili mu vyšetrenie. Bol spavý, malátny, nechcel komunikovať. Potom šiel aj na CT mozgu. Viem, aká brutálna dávka žiarenia to je, ale vtedy mi to bolo úúúplne jedno! Našťastie bolo všetko v poriadku, diagnóza znela slabý otras mozgu a odporučili nám ostať na pozorovaní. Lenže ja som bola sama s deťmi vyše 200km od domu! Neviem, ako by sme to spravili prakticky…. Čo so staršou? A čo s mladšou kojenou? Tak som podpísala papier a šla som domov s tým, že ho budem veľmi starostlivo pozorovať. Ale musím dodať, že ten mladý lekár bol ÚŽASNÝ! Chápal moju situáciu, VÔBEC ma nezastrašoval, oznámil mi fakty, ako to je, povedal, že v podstate nič strašné, že max čo sa môže stať je toto a tamto, ale že mohli by sme to zvládnuť aj doma, ale že akonáhle sa niečo zhorší, tak nech voláme 112.

Potom už bolo všetko ok. Zato strach z ďalších podobných úrazov vo mne ostal odtlačený.

Vážne úrazy PATRIA na pohotovosť!

Samozrejme, tieto veci neradno podceňovať. Na jednej strane je pravda, že radšej ísť na pohotovosť zbytočne, ako niečo zanedbať a potom by bolo neskoro. Ale nevýhody, ktoré v tom vidím, som písala kúsok vyššie.

A ten dlhý príbeh som napísala opäť preto, aby ste chápali, kde má pôvod môj strach z úrazov hlavy. Som si vedomá, že si toto musím ošetriť v sebe, nejak zahojiť, pretože dovtedy sme nikdy nemali problém s úrazom hlavy, no odvtedy som za dva roky pritiahla nehodu s hlavou ešte 4x, kedy som bola „pokakaná“, z toho raz sme zas utekali na urgent.

Ale pokiaľ ozaj netrčí kosť, či dieťa neomdlieva, snažím sa urgentu vyhnúť oblúkom. Tu u nás v Lv sú šialené čakacie doby! 😀 Sedíte tam s dieťaťom 3-4 hodiny, a z ambulancie vyjdete po 10 minútach 😀 Neviem, možno majú veľa byrokracie, ale za tie tri hodiny vezmú asi troch pacientov (v sanitke neprišiel nikto), takže je to hrozne vyčerpávajúce už v beztak vyčerpávajúcom stave po šoku.

Pri úraze a šoku je tiež dôležitá PRVÁ POMOC:

Úžasná podpora a návod k takejto pomoci krok za krokom je v knihe od psychológa Petera A. Levina a terapeutky a psychologičky Maggie Klineovej TRAUMA OČIMA DÍTĚTE. V tomto krátkom článku som odtiaľ vypísala jednotlivé kroky (a pridala jeden svoj osvedčený krok), čo robiť, keď vidíte, že dieťa (alebo ktokoľvek iný) je po silnom úraze (ale aj akejkoľvek inej traumatickej udalosti) pravdepodobne v šoku.

A samozrejme, NIKDY NIKDY nepodceňujte význam DOJČENIA a LÁSKAVEJ POZORNOSTI

Takže na pár dní nechajte všetko tak a len ležte/seďte/hrajte sa s dieťatkom, čítajte mu rozprávky, rozprávajte príbehy, hladkajte ho, ak je to u vás ešte aktuálne, noste ho a dojčite, koľko si len zažiada… (ja viem, že sa to v domácnosti potom nazbiera, ale keď sa každému z vás polepší, uvidíte, ako si užijete ten deň, keď budete plné sily upratovať, prezliekať periny a vetrať nový vzduch a energiu ♥).

Posledný dodatok

Ešte raz by som na záver dodala, že skutočne nie je mojím cieľom odhovárať vás od lekárskeho vyšetrenia.

Toto píšem po našej poslednej skúsenosti s dosť nepríjemnou chrípkou, kedy sme to zvládli v pohodlí domova s prírodnou liečbou. Veľmi mi vtedy pomohla komunikácia s blízkou osobou, tiež maminou, ktorá s deťmi prechádzala rovnakou situáciou. A teraz spätne som na seba aj na nás všetkých veľmi hrdá!

Koniec koncov, každá matka si toto musí precítiť sama.

Či si je vedomá faktov, že je to proste choroba. Že má v sebe schopnosť postarať sa o svoje dieťa. A precítiť si, či sa ešte cíti bezpečne alebo začína nastupovať strach. A ak cíti strach, je dôležité zvedomiť si, ČOHO sa bojí. A či je ten strach jej a je reálny alebo je to strach niekoho zvonka predávaný z generácie na generáciu (ako napr. blud, že 38 teplotu treba okamžite zrážať a striedať paralen s nurofenom..)

Pamätajte, milé ženy, máte v sebe viac sily, než si myslíte. A viac odvahy, než si dokážete predstaviť ♥

Uvedomte si, že len a len vy ste zodpovedné za svoje rozhodnutia. Na prvý pohľad strašidelné, možno kruté…? Ale ak sa nad tým zamyslíte, je to nesmierne oslobodzujúce! Mať zdravie seba a svojich detí vo vlastných rukách….

A ak teraz už tušíte, že tá SILA a ODVAHA vo vás niekde je, len neviete, AKO ju dostať na povrch, rada vám v tom pomôžem. Na zoom stretnutí spolu preberieme vaše obavy, pochybnosti, nahradíme ich novými presvedčeniami, povzbudím vás vlastnými skúsenosťami a poradím vhodné kroky „do akcie“ pre vašu situáciu a podporím vás vo vašich kompetenciách ♥

(P.S.: Nemyslím si, že všetci lekári sú strašní a celá západná medicína je na prd… Uvedomujem si, v koľkých smeroch je niekedy nápomocná… Ani sa nechcem vracať do stredoveku. Ak bude niekedy skutočne potrebná nejaká liečba či lekársky zásah, nebudem tvrdohlavo proti.)