V minulom blogu som písala svoj pohľad na to, prečo sa lekárom vyhýbam a ako to robím, že som v pokoji a nejdem hneď k lekárom.No vo väčšine detských chorôb doteraz som nakoniec aj tak zdvihla telefón a obrátila sa na našu pediatričku po radu. Niekedy som aj šla k nej, aby deti vyšetrila, keď už som mala pocit, že choroba začína byť „vážna“...
v prípadoch, ak je napríklad dieťa svedkom nehody (dopravnej alebo ťažkého zranenia niekoho iného), hádky (alebo bitky, doma alebo vonku) alebo prežilo úraz (aj keď pre nás banálny). Trauma nevzniká udalosťou samotnou, ale tým, ako na túto udalosť reaguje naše telo, náš nervový systém. A to je u každej bytosti individuálne. Preto ak napríklad dve deti padnú...
..alebo: „Ja nie som z tých mamičiek, ktoré si čítajú na internete o tom, ako porodiť, ako vychovávať dieťa… Naše mamy predsa tiež nemali internet a tu sme.“ Naozaj? Tento príbeh nebude na prvý pohľad súvisieť s pôrodmi a tehotenstvom, ale myslím, že v ňom uvidíte iný uhol pohľadu, že niekedy rady našich najbližších, hoci dobre mienené, nemusia byť vždy tie správne. Alebo...
Lenka Daru