Za to, ako sa mám, si môžem len ja sama

Počuli ste už tvrdenie:

„Každý je sám zodpovedný za svoje šťastie.“

Ja viem o tomto tvrdení už dávno… už vlastne od detstva, kedy sme mali na radiátore v detskej izbe nalepené dve rovnaké nálepky. Na obrázku bol chlapček, ktorý za chrbtom skrýval kvietok pre dievčatko a chystal sa mu ho darovať. A tam bolo napísané: „Na šťastie sa nemá čakať. Vtedy nepríde. Treba na ňom pracovať.“ (Áno, áno, PRESNE TAKTO to tam bolo napísané. Čítala som to miliónkrát! Dokonca si pamätám, ako som premýšľala, že čo je to za nelogické vety 😀 nuž, bola som dieťa :D)

Pravdaže, „tak naozaj“ som ten citát (ten prvý) pochopila až v dospelosti…

ALE! až DNES ma osvietilo úplne!

Väčšinou totiž máme na mysli toto tvrdenie v súvislosti s tým, že človek nie je práve šťastný či spokojný. Ak má napríklad nevydarené vzťahy, ak má finančné problémy či zdravotné ťažkosti.

Ide o to, že to, na čo myslím dnes, kam smerujem svoju pozornosť DNES, vytvára vo mne nejaké emócie a na základe tohto (emočného) rozpoloženia sa potom rozhodujem a konám. A tieto činy a rozhodnutia ovplyvňujú môj – zajtrajší – život.

Je to taká jednoduchá životná matematika.

Ja rozumiem každému, koho pri čítaní týchto riadkov dvíha zo stoličky… Verte mi, rozumiem. A nemám vám to za zlé. Ja som tiež veľmi múdra pri problémoch druhých, ale pri vlastných sa občas neviem vymotať 😀 Ale to je v poriadku! Na to tu mám svoje blízke duše, ktoré mi pomôžu posvietiť tým správnym smerom. Teda osvetliť tú časť môjho života (myslenia, rozhodovania, konania), ktorú potrebujem UVIDIEŤ.

Všimli ste si? Čo som napísala? …. ktorú potrebujem UVIDIEŤ.

A viete čo? Ja ju vždy nakoniec uvidím! Vždy!

A to je ten kľúčik 🙂

Chcete vidieť to miesto, ktoré SMIETE ZMENIŤ, aby ste sa mali lepšie?

Zdravotne, finančne, vzťahovo………… to je úplne jedno… Nemusia to byť len vážne problémy so zdravím či peniazmi… môže to byť pokojne partner, ktorý vás fúúrt nasiera rovnakými malichernosťami… alebo hnusná arogantná šéfka či blbá pripečená kolegyňa….

Chcete ho vidieť – U SEBA ?
Nie u toho, ktorý vám – podľa vás – spôsobuje frustráciu, hnev, znechutenie, problémy…

Lebo ak teóriu viete, no neustále sa obhajujete, že: „Ale ja mám plné právo sa takto cítiť a byť naňho nahnevaná! Veď ako sa správa?!“ nepohnete sa ďalej… A už vôbec sa nezmení ten druhý.. S tým fakt nerátajte… (To je druhý matematický zákon :D)

(Koniec koncov, ľudia sú vždy len odrazom nás samých, lebo všetci sme jedno… Ale o tom inokedy, to už zachádzam príliš ďaleko a náhodou by ste nedočítali článok 😀 A to by bola škoda….)

Lebo vám chcem povedať konečne, čo som si dnes uvedomila, keď som si vypisovala večerné zhodnotenie do svojho Plánovača.. Je to taký môj diáro-denník… Nemala som v živote lepší! Chcete tip?

V časti večerné zamyslenie je otázka: Jedna vec, ktorú som sa dnes naučila alebo pochopila.

A ja som si uvedomila to, že to prvé tvrdenie (úplne na vrchu článku), platí aj opačne! Že sama môžem za to, aký život žijem.

Za to, ako sa mám, si môžem len ja sama. A ja si za to ďakujem!

To bolo tak silné uvedomenie!! Cítila som ho normálne fyzicky, ako mi prešlo celým telom a akoby mi nad hlavou zasvietil svetelný záblesk toho uvedomenia! Viete tá žiarovka, čo sa zvykne kresliť pri aha momente? Tak tá je nič oproti tomuto 😀

Asi chcete vysvetlenie, že? Dobre, tak čítajte:

Ja som mala celkom pekné detstvo. Nehovorím, že to bolo idylické, dokonalé, harmonické… Ale na tú dobu si myslím, že som mala šťastie.

Naši sa rozviedli, keď som mala 11, hoci mamina sa o nás troch súrodencov starala z veľkej časti sama celé moje detstvo. S ocom sme nemali zlý vzťah, nebol ako otec k nám zlý, no nejaký blízky vzťah tam tiež nebol. Naši rodičia mali podľa mňa strašne ťažké a boľavé detstvo, nemenila by som to svoje s nimi ani za miliardu eur! Preto ich rozhodnutia a činy úplne chápem.
(Aj keď, zas sa vraciam k tomu na začiatku – vždy má človek na výber… akurát na ich obhajobu v tú dobu nebol výber príliš veľký, keďže nemali informácie, že sa to dá AJ INAK).

Svoj život môžem v podstate tiež označiť za šťastný, pretože som takmer vždy mala to, po čom som túžila.. A tým nemyslím barbie dom (ten som nemala, hoci som po ňom taak túžila! 🙁 Len som o tom nikomu nepovedala)… Ale viac-menej bezpečný domov (hm, z dnešného pohľadu miestami skôr menej 😀 ale opakujem – na tú dobu som bola z tých šťastných detí), vysnívanú školu, vysnívanú lásku…. žiadne zdravotné problémy (citeľné myslím)… Život som si užívala.

Až kým.. som sa jedného dňa nestretla so ženou, len o pár rokov staršou. Ktorá mala jedno z tých detstiev s hroznými podmienkami. Proste skutočne to nemala v živote jednoduché. A po niekoľkých rozhovoroch sme dospeli k takémuto niečomu (teda ona to nejak takto formulovala a ja som jej to uverila):

Mne sa to ľahko hovorí, keď som mala krásne detstvo. Nie každý má také šťastie. Mne môj otec stále veľa pomáha, aj keby nemusel, veď už som dospelá. (Nezneužívam ho náhodou?!) Ona bola vlastne celý život na všetko sama. Teraz má už rodinu a je to super, ale nemá takú oporu vo svojej rodine ako ja (mama, otec, sestra..).

A aby som to osvetlila ešte viac: Začala som cítiť výčitky, že MNE moji rodičia i svokrovci pomáhajú (postrážia deti, prispejú finančne (v tú dobu sme na tom fakt neboli finančne dobre), sú ústretoví, máme pekný vzťah – nič z tohto ona nemala).

Len nedávno pred touto situáciou som si uvedomila, aký mám skvelý život…. A hneď nato sa objavila v mojom živote táto ženská bytosť, aby ma preskúšala, či tomuto uvedomeniu aj skutočne verím. A hľa:
Začala som cítiť výčitky za to, že som „dieťa Šťasteny“!

(inak to je presne to isté, keď ľudia ľutujú iných ľudí s ťažkým životným osudom a nedovolia si sami cítiť radosť… lebo veď tam v telke videli, ako sa tie úbohé deti trápia! 🙁 )

Dnes sa s touto ženou už nevídam. Udialo sa ešte pár situácií a nakoniec somnou prerušila kontakt… Prešla som si voči nej všetkými fázami emócií 😀 Ach, to by bolo na samostatný článok… A neviem, či som úplne na 100%-nom vnútornom pokoji, pretože s ňou nie som v kontakte. Takže neviem, čo by zas na mňa nachystala, keby sme sa stretli a najmä – ako by som na to JA reagovala (ako už totiž je známe, problémom nie sú veci a situácie samotné, ale to, AKO NA NE MY REAGUJEME, preto dve deti z rovnakej rodiny po rovnakej traumatickej udalosti nemusia mať rovnakú traumu, dokonca jedno nemusí mať traumu vôbec). Každopádne DNES som jej za túto parádnu školu veľmi vďačná.

Trvalo mi niekoľko ďalších rokov (asi 3 – 4), kým som si prestala vyčítať môj šťastný život.

A potom ďalšie 4 roky, kým som si zaň začala ďakovať. SEBE SAMEJ!!!!

(Samozrejme, že som vďačná rodičom, priateľom, manželovi atď…. aj vďaka nim som tam, kde som… Ale poznáte tie príklady možno aj zo svojho okolia, že niekedy sa môžeme pokrájať, môžeme chcieť blízkemu pomôcť, no je to márne, on sa aj tak rúti do záhuby sám. Mohli ma motivovať, poháňať, kopať koľko chceli, ak by som sama nerobila zmeny, dnes tu takto nesedím, chápete ma?)

Totiž, ak je niekto šťastný, spokojný v živote, má dobré zdravie, je veselý, má krásne vzťahy, darí sa mu finančne – JE TO LEN A LEN JEHO VLASTNOU ZÁSLUHOU!

Zopakujme si to:

Ak je niekto v živote šťastný a darí sa mu vo všetkých životných oblastiach, JE TO LEN A LEN JEHO VLASTNOU ZÁSLUHOU.

Napadla vám otázka:

A čo potomkovia bohatých rodičov, ktorí dedili?!

-áno, aj oni si môžu za to, že DNES sú šťastní, sami. Ok, je pravda, že mali možno ľahšiu štartovaciu pozíciu v hojnosti finančnej, než napríklad ja, ktorá nepochádzam z podnikateľskej rodiny (ani z bohatej)… ale ani to by ma neospravedlnilo pred tým, že nebudem mať v živote finančnú hojnosť. A sú živé príklady toho, že ani bohatí dediči nie sú vo svojej dospelosti šťastní. Takže o dedičstve to nie je.

A čo ľudia, ktorí zdedili „zlé“ gény a sú vážne chorí?

-v prvom rade, beriem na vedomie, že gény sú a zohrávajú svoju rolu. Avšak PROSTREDIE je to, čo ich vypne – zapne. A to, v akom som prostredí (toxíny, vzťahy, stres…) mám predsa plne pod kontrolou ja sama (teda od určitého veku).
V druhom rade som si vedomá, že sú situácie, kedy sa malý človiečik ocitne s vážnymi zdravotnými ťažkosťami a možno ani nedožije dospelosti. Vôbec si nemyslím, že za to môže on sám. Alebo jeho matka, lebo toxíny v tele (čo bohužiaľ tak môže byť, ale neverím, že v takomto prípade je to príčina).
Toto sú veci, ktoré my, tu na Zemi, v tomto čase, v tomto tele, s touto mysľou, jednoducho nedokážeme len tak prijať. Je to bolestivé a tak ku*evsky nespravodlivé…. Tu ma upokojuje len VIERA, že jedného dňa, na „tej druhej strane“, pochopíme zmysel týchto boľavých prežitkov.

Ale kým sme živí, máme plne v moci to, či budeme šťastní – za akýchkoľvek okolností.

Chcete konkrétne zázračné príbehy?

Pre inšpiráciu si môžete prečítať príbeh Louise Hay, ktorá je fascinujúcim príkladom toho, že aj po veľmi traumatickom detstve a aj napriek vážnej chorobe môže človek prežiť šťastný život…. alebo Winifred Gallagherovej (kniha len v AJ), ktorá popisuje, ako po diagnostikovaní „zvlášť škaredého a pomerne pokročilého štádia“ rakoviny dokázala vďaka zameraniu POZORNOSTI žiť ďalej šťastný život.

Alebo ešte väčší extrém, napríklad z mužského rodu príbeh Joea Dispenzu, ktorému po vážnej nehode predpovedali, že už nebude chodiť, no on sa po pár mesiacoch zotavil alebo podobný, no ešte extrémnejší príbeh Morrisa Goodmana (tu pdf kniha v AJ), ktorý ostal po leteckej nehode úplne paralyzovaný, nedokázal dýchať, lekári mu dávali minimálnu šancu na prežitie a on sa nakoniec úplne zotavil!

Sú to pre vás príliš vzdialené príklady? Neuchopiteľné?

Ok, poďte do našej doTERRA komunity. Tam je toľko fascinujúcich príbehov, že mi rozum z toho stojí.

A keď sa napríklad zamyslím, ako žijem ja… Tak som na seba fakt hrdá..

Ja som nikdy nemala idylický príklad rodinnej harmónie.
Samozrejme, od mojej mamušky som si odniesla túžbu, sen, mať dobré vzťahy s mojimi deťmi. Aby mi dôverovali a chceli mi tak veľa rozprávať, všetky tie tajné a osobné veci, ako aj ja jej (viem, že moje rovesníčky nemali ani jedna taký vzťah s mamou, ako ja). A podarilo sa mi to!
Tiež sa mi podarilo vytvoriť v rodine harmóniu a mávame každý deň aspoň jedno jedlo spolu pri stole, kedy sa rozprávame.

Nemala som vzor v tom, ako sa správať k mužovi, ako sa má muž správať voči žene. Mala som vbité v mysli to, AKO SA NEMÁ správať.
A napriek tomu mám v tomto vzťahu pocit, že som Kráľovná. Tak by to malo byť. V mojom svete určite.
(Pozor, nie pod papučou! Ale rovnocenný vzťah. A muž má ženu nosiť na rukách ako Kráľovnú. A ona v ňom má svojím správaním podporiť pocit, že je Ochranca, Tvorca, Silák….. a také tie podobné prívlastky, teraz mi nenapadá všetko 😀 ale viete, čo myslím, však?)

Ale zas aby ste si nemysleli, že som to mala od začiatku v sebe! Ojojóój, to nie 😀 To by vám môj prvý frajer mohol rozprávať 😀 Musela som sa naučiť toho veľa… veľa zmeniť…

A tiež nepochádzam z bohatej rodiny… nikto v našej rodine nikdy nepodnikal. U nás bolo toľko negatívnych presvedčení – podvedomých – o peniazoch, o bohatých ľuďoch… fú.. To som všetko musela preprogramovať v hlave.

Možno mamina ma svojím spôsobom inšpirovala a našla som v sebe tú silu, čo mám. Ona veľa vecí zvládala sama. Hoci podľa mňa nemusela. No nezlomilo ju to. Posilnilo. Dokonca nás ani nevychovávala v štýle: „Drž hubu a krok a keď budeš revať, jednu ti capnem, aby si mala dôvod!“ (idylické emočné prostredie sme síce tiež nemali, ale na tú dobu a jej vlastné detstvo to bol ZÁZRAK).

Ale robiť úplný opak toho, čo CELÉ VAŠE OKOLIE, na to som aj tak musela nájsť svoje vlastné gule.
V 2013-tom roku sa na matku s dieťaťom v šatke pozerali ľudia naozaj zvláštne 😀 A o domácom pôrode ani nehovorím. A o domácom vzdelávaní pomlčím úplne 😀 chi chi

Možno si pomyslíte, že vy nič z tohto za sebou nemáte. Ale ja by som vás rada vyviedla z omylu.

Určite je ohromné množstvo vecí, za ktoré sa právom môžete potľapkať po pleci! Že SKVELE SOM TO ZVLÁDLA! A mali by ste si to všetko spísať. Perom. Na papier. A pravidelne čítať. Pretože keď ste dokázali TO VŠETKO, môžete dokázať čokoľvek, čo si zaumienite a pôjdete za tým!

A že nemáte „tak podporujúceho muža“ , ako mám ja?

Hahá, myslíte si, že vždy mojim výmyslom tlieskal? Ani náhodou! Najhoršie bolo, keď nepovedal nič. Lebo som vedela, že si myslí svoje (a to jeho vôbec nekorešpondovalo s tým mojím). A veľakrát mi jasne povedal, že nesúhlasí. Veľakrát. A pri veľmi kľúčových veciach (ako napr. šatkovanie…. domáci pôrod… fuuu a domáce vzdelávanie, to vám bola hádka!) dal svoj nesúhlas jasne najavo.

Preto musíte mať svoj silný a jasný zámer. Musíte ho mať až v špiku kostiach.

A k tomu všetkému potrebujete KOMUNITU

Znie to ako niečo, čo „sa môže nateraz vynechať“. Ale verte mi, že NEMÔŽE! Bez podpory ľudí s rovnakým zámerom, na rovnakej vlne, čo vás chápu, podporujú, a hlavne sú VO VAŠOM BLÍZKOM OKOLÍ, sa môžete veľmi rýchlo vzdať.

To prostredie vás stiahne späť. Do toho, čo už poznáte. Do toho „starého známeho bezpečného, rokmi overeného“.

Ja ani neviem opísať, koľkokrát ĎAKUJEM za tú moju komunitu! Tu som stretla úžasné bytosti. A posledné dni mi dávajú ešte viac pocítiť, aký obrovský zmysel má taká komunita.

Nielen pre mňa, že aké úžasné uvedomenia a posuny sa dejú mne. Ale ten pocit, keď som ako POZOROVATEĽ a vidím, ako sa niekomu úplne zmení nastavenie. „LEN“ vďaka podpore.

Ach, takto mám stále silnejší pocit, že svet je v poriadku.

Ale aby som nezabudla, prečo píšem tento článok. Preto, že si chcem poďakovať za svoje rozhodnutia. Pretože vďaka nim som dnes tu spokojná, šťastná, radostná.
Nie vďaka narodeniu pod šťastnou hviezdou..

A chcem si poďakovať aj za svoju odvahu následne robiť činy, respektíve potrebné kroky (lebo môžem sa rozhodnúť, že chcem cvičiť. Ale ja aj reálne fyzicky cvičiť musím 😀 inak to nemá zmysel. Rozumiete, že?)

Takže, zhrnutie:

1. Uvedomte si, že za to, ako žijete, ste zodpovední len vy sami
2. Napíšte si to na papier a vylepte na viditeľné miesto
3. Napíšte si zoznam všetkého, čo ste dokázali (aj porodiť sa počíta, aj maturita sa počíta)
4. Napíšte si, čo chcete vo svojom živote zmeniť (svoju váhu? svoje zdravie? blbého kolegu?)
5. Zvedomte si, AKO CHCETE žiť, ako sa chcete cítiť… úplne podrobne!
6. Aký je ten JEDEN PRVÝ KROK, ktorý keď urobíte, vám pomôže zmeniť to, kde ste na to, kam sa chcete dostať?
7. Napíšte si tento krok na viditeľné miesto a vykonajte ho každý deň.
8. Nájdite si svoju podporujúcu komunitu (nevyžiadaná rada – poďte k nám ♥ )

Dajte si 30 dní a pozorujte, ako sa potom budete cítiť. Viete si to dosť dobre porovnať s tým papierom, kde ste si napísali, Čo chcete zmeniť.

Čo sa vo vašom živote zmenilo za tých 30 dní? (odporúčam dať si pripomienku do mobilu, alebo do diára, že sa o tých 30 dní máte opäť posadiť, zastaviť a zamyslieť sa nad tým, ako sa máte a čo je inak.)

Viete, čo je toto, čo som tu vyššie popísala?

Je to prevzatie zodpovednosti za svoj život

A to dospelé Kráľovné Tvorkyne predsa robia ♥

Máte pocit, že písať je zbytočné, že nad tým len popremýšľate v meditácii či v posteli pred spaním? Môžete… ale nebude to fungovať. N E B U D E . Musíte si to N A P Í S A Ť .

Ak by ste mali s niečím na tejto ceste problém, odporúčam koučing 🙂 Vážne… Je to riadna pecka!

ALEBO – rovno sa pridajte do našej komunity a tam presne toto dokážeme spolu poriešiť. Ak cítite túžbu po zmene, zaujala vás táto cesta a chcete vedieť viac, ako začať žiť „nový život“, dohodnime si spolu 20 minútový call TU, kde sa môžeme porozprávať viac.

Tak sa majte krásne, spokojne a šťastne! A buďte Tvorcami!

Lenka ♥